Free Lines Arrow November 2015 | ♥ D.

BUDAPEST VI. - Nová (životná) rovnováha.

Momentálne už nie až tak nová, no o to viac životná. Hovorí sa, že tie dôležité veci si za peniaze nekúpiš, no i tu sa našla diera v zákone džungle, lebo ja som si kúpila  novú rovnováhu . Naozaj!
Je modrá, paranormálne mäkkučká, moje labky spievajú oslavné ódy a aj ten beh na autobus je zrazu akýsi pohodlnejší. Aby som veci uviedla na pravú mieru, predčasom som si kúpila moje prvé new balance lebo
- som ich dva roky hejtila, že aké sú škaredé a ako ich každý nosí ku všetkému a ako sa mi nepáčia a si ich nikdy nekúpim #nikdynehovornikdy 
- mi nejako plávali v podvedomí posledné dva mesiace (voľajaká podprahovka ma zasiahla rovno do časti mozgu nesúcej nutkanie kúpiť si niečo)
- som ich našla za veľmi príjemnú cenu
- som vám o nich básnila na fb
- skrátka chcela som si vyskúšať čo je pravdy na tých chválospevoch
- aj panička ako ja si musí občas uťať niečo tak odveci jej šatníkovej filozofie

A na čo som teda došla?

Mentálne exotická.

Keď som predvčerom písala prudko namotivovaný článok o farbách v zime, ešte som ani len netušila, čo za živý bič som si na seba uplietla. Alebo aj práve vtedy, keď si zakážem čierny kabát na neho dostanem najväčšiu chuť. Našťastie - abstinenčný príznak dnes úspešne potláčam a plním plán na 110%. Naproti minulému postu, nesúcemu sa v znamení čistých linií, divoko kombinujem ne_skombinovateľné vzory (to buď miluješ alebo nenávidíš) a na hlavu nasadzujem snáď po sto rokoch baretku. Lebo keď už maximalizmus, tak se vším všudy. Vekom nachádzam stratené sebavedomie a klasické pohľady v eMHáDé ma nevyvedú z miery, lebo som to ja - baretková, prevzorovaná, ryšavá, mentálne exotická, vychudnutá, klobúková, temnozelená, premotivovaná, ale ja.


Je mi jeseň.

S príchodom temného zimného obdobia sa mi vidí, ako keby sa slovač hromadne pridala k #darkside - ľud sa zaodel do čierňavy. Našťastie nie som jediná, kto sa zaoberá takýmito extrémne užitočnými antropologickými pozorovaniami, i teta v autobuse pred týždňom značne nahlas vyčísľovala pomer čiernych kabátov ku ostatným farbám (tú by som brala do môjho antropoteamu isto) a došla k uzáveru, že farby sú v zime smrť a že čierna je cesta. Tento rok by sa to ešte dalo ako tak ospravedlniť, v decembri k nám do kín prichádza Darth Vader, treba dať najavo sympatie, zladiť si svoje temné duše k zovňajšku, chápem. I to že čierna je nová čierna a ja ju tiež ľúbim nie je o nič menej pravda, no rozhodla som sa trošku vychallengovať moje kombinatorické fešn bunky a tak vám počnúc dneškom chcem servírovať farbičky. Hlavne teda na kabátcoch (ktoré sú mojou malou úchylkou), to viete, ja stará blogeřica sa už na ulici obnažovať nebudem (#here_comes_the_rozum)[Minule som sa nad tým zamyslela, aké bizarné to je hlavne v zime - ťukťuk po čele poriadny facepalm som si hneď dala zato]. A tak dnes predvčerom nosím jeseň. Varené víno, gaštany a rolák - kombinácia ako vyšitá a aj naozaj (vy)šitá! Temnej strane však nič neuniklo, krutoprísnych pohľadov na túto neslýchanú farebnú smrsť bolo neúrekom [to zasa vypozoroval Cibiskit], a tak tým pár spriazneným farebným dušiam do nasledujúcich dní temnoty vinšujem len jedno - may the Force be with you.


Another earth.

_Have you ever wanted to meet yourself and see yourself from someone else's point of view?

_Another Earth. Tento snímok som zhliadla temer pred rokom a už vtedy narobil v mojej hlave seriózny mindfuck. Na druhý deň som odišla na moju vlastnú another earth, do Fínska. A našla tam seba, tiež. A to som ani nemusela letieť na paralelnú zem, iba pár stoviek kilometrov inam. Iba. No niekedy to iba postačí na takú reštrukturalizáciu človeka, že by sa jeden z toho aj vykoľajil.

_Fotky z inej planéty boli fotené taktiež pred rokom, no skvelo dopĺňajú moju vesmírnu odyseu. Jedným dychom dodávam, že pri fotení nebolo zranené žiadne CéDéčko a fotil tajomný pán Cé.


Mišung.

_Všichni se navzájem opouštíme: měníme se, umíráme, přerůstáme své nejlepší přátele. Ale i když tě opravdu opustím, budeš mít v sobě něco z mé bytosti. Budeš někdo docela jiný, právě proto, žes mě poznal.

_Niekedy tak premýšlam, koľko ľudí ma reálne číta a kto sú to. Kto ste. Kto si. Akej farby máš oči, ako sa ti mihajú zreničky brázdiac litery a ako sa tváriš pri tom ako dešifrúvavaš moje (ne)zmysly. 

_Ľudová múdrosť z autobusu (Ja viem, že počúvať cudzie rozhovory sa nemá,ale keď ja by som sa najradšej pridala)Najzložitejším organizmom je vesmír a hneď po ňom medziľudské vzťahy. - anonym

_Fovember. Nazrieli sme s Cibiskitom do cudzích duší, mozgov a úmyslov. Bolo to pre mňa sťa kuracia polievka pre myseľ. 

_A dnes v  Tabačke Hidden Orchestra, keby ste chceli počuť.


Zápisky malej kybernetky.

​7.00. 
Piatok. 
Prehánky. 

Takéto počiatočné podmienky by odradili nejedného mániodepresívneho jedinca od akejkoľvek činnosti. Svoju prepotenú dušu by schoval hlboko do bezpečia teplej periny, otočil by sa na druhý bok a sníval ďalej svoj sídliskový sen.

A tu niekde začína moja dobrodružná cesta - fakultatívny výlet do ľudských duší. Ani som netušila o čo všetko prichádzam tým mojím fajnovým vysokoškolským rozvrhom, ktorý ma vyčleňuje z delikátnej spoločnosti piatkových rán. Môj mozog poháňaný zotrvačnosťou pracovného týždňa i po dvoch hodinách spánku priam jása, súka článok z rukáva klávesnice a moje synapsie robia mexické vlny (tajne dúfam, že túto schopnosť zužitkujem pri tvorbe bakalárky).

No ale presuňme sa teda do autobusu. Napriek tomu, že mentálne som zobudená, moja telesná schránka prispieva svojou troškou do kolektívneho utrpenia, ktoré by sa v rannom spoji dalo krájať. Tváre ľudí rozprávajú tisíc a jeden svetabôľ - ženy, ktorých dievčenské sny zostali na dne hrnca pod karfiólom a mrkvou, demotivovaní študáci, ktorým vidina víkendu úplne zatemňuje percepciu, divní típci, buso_štamgasti, oni všetci školopovinní. Vo vzduchu cítiť zmätený dupot naliehavých slov, no každý mlčí. Viac ako obyčajne, lebo je piatok. A ráno. A sedem tridstať. A ty sa utešuješ, že netrpíš sama, keď v tom...

...Amfiteáter. Konečná. Vážení cestujúci, prosíme vystúpte.


Red Riding Headband.

Z jednej strany stola na mňa číhajú skriptá z Nelineárnych systémov, z druhej Backpropagation, moje lakte momentálne trónia na karisbloku počmáranom kikilión vzorcami (ktorým ešte ani poriadne nerozumiem) a tak som sa rozhodla nachvíľu utiecť sem. Do môjho blogového pelieška, kde ak ponožky, tak osrdiečkované a myšlienky jedine pozitívne. Síce som si tieto nástrahy života schválne priam strategicky takto rozložila na stôl, aby nebolo úniku, no moje prsty behajú po klávesnici opačným smerom ako treba a môj zrak spočína na kalendáriku prišpendlenom na nástenke, kde je medzi termínmi zápočtov a zadaní veľkým a červeným zaznačená Budapešť. Lebo človek by si vždy mal nájsť niečo, na čo sa bude tešiť. Nomádsky život ma predsalen neopúšťa ani v pokročilom polčase rozpadu semestra, a tak po týždni jednotiek a núl trávim nejeden štvrtok na nástupišti, s Kunderom (ja neviem ale proste do vlaku si vždy beriem iba jeho) a tromi resankami vo vačku okupujem teplú miestenku pri okne a potom v nedeľu plakám, že sa vraciam do reality. Medzi nelineárne systémy, neurónové siete a vzorce, na ktoré som ešte ani poriadne nevyzrela. Taký je svet rozpoltených duší, ktorých vanilkové sny vyčkávajú v rohoch zaprášených skríň (#santiago), čo chcú byť aj múdre, aj zmeniť svet, aj jedným šmahom by zbalili kufor a ušli bárskde na Island pásť huňaté divoké ovce za svitu polárej žiary.