Sedím na textovým editorom, prvý krát v živote sa mi asi stáva, že fakt neviem čo napísať. Pýtam sa Cibiskita, že neviem čo napísať, nech poradí. Jeho odpoveď sťa blesk z jasného neba - "Napíš pravdu."
Aká je teda pravda? Ubiehajúce dni rátam v počte zlikvidovaných hrnčekovkávy zeleného čaju a tebokanu na raňajky, dni nenávratne upadajúce do zabudnutia času premieňam v čierne krížiky na mojom pofidérnom nástenkovom tendri kalendári, zápasím s vejárikmi pod očami a keď sa po dvesto rokoch vytrepem do nákupného centra za účelom uspokojenia prízemných pudov a náhodou zablúdim do háemka nemenovaného reťazca s oblečením, jediná sekcia pútajúca môj zrak je tá čo sľubuje krajší a estetickejší spánok. A potom ešte spodné prádlo. Priority sa menia. Domov odchádzam síce kúštik potešená s novými nepotrebnosťami vo vačku, no radosť sa po polhodine doma mení v sklamanie, že som vyhodila kopec peňazí za čosi, čo v konečnom dôsledku za to ani nestálo, čo svoje vady predomnou úpenlivo v kabínke skrývalo. Doma sa však naplno ukázala paralela expectation vs. user experience. (#malésklamania) Poučená životom som dospela k morálnej pointe, že do obchodného centra zavítam zas tak o rok a jediné čo ma v živote nesklame sú knižky. Zatiaľ som neoľutovala ani jednu kúpu tejto pastvy pre mozog, narozdiel od handier. Na záver sa teda lúčim s mojím novým predvolebným sloganom - Miluj svoj mozog (kúp si radšej knižku ako debilne ušitú soft bra z háemka), budúcnosť sa ti poďakuje.
Aká je teda pravda? Ubiehajúce dni rátam v počte zlikvidovaných hrnčekov
