Free Lines Arrow March 2016 | ♥ D.

Pasáž.

Sobota v Bratiske sa niesla v znamení Nosené_ho, Kvetu, nekonečných dilemm kde sa najesť a v neposlednom rade kultúrnej vložky vsuvky. Už pred príchodom do mesta hriechu bolo jasné, že nastane ten moment v mojom živote, kedy konečne uvidím i ja nekonečné knihy, ktoré snáď už celá planéta Slovensko videla. I keď som sa napokon dozvedela, že to nevidel skoro nikto (z opýtaných respondentov), takže som sa aspoň cítila menej zaostalo. Ak patríte ku kultúrnym pohanom a Pasáž od Mateja Krena ste nevideli, isto stojí za kuk. Je to tam síce už dvanásť rokov a ak si tam niekto nenaplánuje rituálnu samovraždu skokom do nekonečna, bude i ďalších dvanásť, netreba to podceniť. Vraj sa to však neodporúča klaustrofobikom a iným fobikom, niektorí ľudia to dokonca nezvládnu prejsť, dosť kruté.

  Galéria Mesta Bratislava  

Štvrtková chvíľka úprimnej nostalgie.

Na hrudi nosím kvetiny, za blokom vykvitli prvé fialky (neklamný znak jari v našom sídliskovom chotári) a v plechovke na čaj je každý deň o jedno vrecúško menej ako včera. Po viac ako roku brázdim stránky zahraničných univerzít a nechávam sa mentálne unášať na vodách potenciálnych rozhodnutí, mením názor 487 krát, keď užuž v sprche dôjdem k záveru, na druhý deň je všetko inak. Blíži sa veľká pardubická košickotechnická prihláškiáda, erazmy a potom druhý stupeň vysokoškolských nástrah. Akobytobolo včera čo som sa dostala na výšku a nevedela sa rozhodnúť, btw je úžasné listovať si vo svojom blogu mozgu. Dnes sme ale so spolubojovníčkou za smalltalk nazerali do mozgov iných, navštívili sme autistické centrum. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že tam pôjdem zlepšovať deťom chvíľku, asi by som mu neverila, o to viac, že tam pôjdem vďaka robotike. Život vie byť niekedy riadne prekombinovaný. A že o tri mesiace možno získam dve významne bezvýznamné písmenká pred meno? Mamina by povedala, že ešte len nedávno mi menila plienky a kebyže sa mi to nepodarí, stále si môžem pod písmenká aspoň sadnúť. Nie klamem, povedala by, že ešte len nedávno mi menila plienky a že ma vydedí. Pravdivosť a platnosť mojich teorém však nemám v pláne dokazovať, tak mi držte palce nech sa v mori byrokracie a bakalárskych písmenok celkom nestratím.


Foto_Cibiscuit

VIDEO - Marseille.

Jeden z tých dní, keď si do úch pustíte Foster the People, do vlasov sa vám naváža drzáňske slnko, flegmatický prístup k time-manažmentu vyšperkujete do absolútnych búrlivých výšin (alebo aj meškať hodinu na cviko to chce kus praxe a odvahy), ignorujete fakt, že je 6 stupňov a nie 26, natiahnete trenčkot a tvárite sa, že je jaroleto. A potom do toho táto žltá stena, no hotovo!


VIENNA I. - Kunsthalle.

Na radu slečny Zuzany komentátorky sme zbalili švestky a konečne navštívili aj iné priľahlé supermesto a síce Viedeň. Oprašovanie nemčiny sa nekonalo, aj keď ma k tomu divoko nabádalo snáď celé rakúske obyvateľstvo zanovito odpovedajúc na moje jednoduché anglické vety siahodlhými nemeckými konštrukciami. Čo už, stáva sa aj v lepších rodinách. Okrem toho, neviem či to bolo tým #faded počasím, ale celá Vienna na mňa pôsobila tak odmerane, počnúc chladničkovými ľuďmi až po perfekcionistický poriadok v uliciach. Tú druhú vec hodnotím ako klad, Viedeň sa mi videla ako najčistejšie mesto čo som za poslednú dobu navštívila, no ak si mám vybrať medzi kombom chladničky+čistota alebo prívetivosť+špina, volím druhú možnosť. No aby som nebola len hejter roka 2016, za najsuper vec na tomto veľkolepom meste považujem okrem dychberúcej architektúry a čistoty i nespočetné množstvo galérií a múzeií, ba dokonca ani nemusíte ďaleko chodiť ak chytíte kultúrnu slinu, veľké množstvo ich nájdete pokope na Museum Platz! S vychýreným ISICom dokonca vstupy za príjemné študentské ceny. Naše veľkolepé plány sa ale nakoniec trochu pokrčili a stihli sme len totálne neplánovanú výstavu The Promise of Total-Automation, čo však vôbec nebolo zlé pre mňa ako techničkukybernetkuITčkárku. Ľúto mi je že sme nestihli MUMOKa a i v Leopold Museum je teraz Schiele a Klimt (čo je moja láska), joj, tak snáď nabudúce.


Žijem pre...

Svojho času som na instoši vyhlásila súťaž a pýtala som sa vás, že pre čo sa oplatí žiť. Vcelku basic otázka priniesla so sebou kvantum kreatívnych odpovedí, a je vidieť, že si nad tým slečny ba i pár respondentov drsnejšieho pohlavia potrápili nejednu kreatívnu bunku a bola by škoda, keby upadli do zabudnutia podfotkových komentárov. I som sa rozhodla, že nejaké zverejním aj tuto. Že keby ste nevedeli pre_čo vydychovať oxid uhličitý, môžete sa inšpirovať.

Pre čo sa teda oplatí žiť?
@janfan24 Pre ľudí ktorých milujem, pre rannú vianočku s kakavom, pre hviezdne noci na lúke, pre nekonečno odtieňov farieb, pre otlaky po túre, pre stratu hlasu na festivaloch, pre moju veľrybu na ruke.

@lenkinsvet Pre posielanie listov a spoznávanie poviedok zo života iných ľudí. Pre maličkosti a milé drobnosti všedných dní.


Zo života hmyzu #2

Rozhodla som sa dať dokopy tipy a triky, lifehacky a môj život recently a vzniklo z toho toto. Trochu káva, kozmetiky, šiat, inšpirácie ba aj vykročenie zo zóny komfortu. Pohodlne sa usaďte/uležte, toto bude trošku nadlhšie.


Vizuálne mecheche.

The Best of Insomnia alebo aj to naj čo moje oko zočila na potulkách nespavosťou
- tento olejomaľovaný trailer na maľovanoolejový film Loving Vincent. kde jedna sekunda znamená dvanásť olejomalieb - črtá sa nám tu jeden poriadne vydretý film, no už len z traileru idú zimomriavky, takže som zvedav čo to bude
- pozrite si Birdmana, lebo tie kamerové zábery na jeden dych nenechajú jedno fajnšmekerské oko suché (Emo Lubezki je riadny borec) [ako viem že som kus pozadu a tak trochu filmový pohan lebo všetko si kukám s ročným oneskorením aleajtak.]
- queen of shitty robots - robotika z iného uhlu pohľadu, mňa osobne rozsekala applause machine - "It just always makes you feel so appreciated."
- Vývin Pablových portrétov od 15tky do 90tky, taký mentálny príbeh Benjamina Buttona
- Na záver Chris Martin v Late Late Show Jamesa Cordena, no nemilujte ho!