Free Lines Arrow September 2016 | ♥ D.

LISABON II. - Ako bývam.

Pamätáte si tu ešte niekto ako som tak trochu stresovala s ubytkom? Predsalen kupovať si cez internet miesto, kde budete skláňať hlávku minimálne polroka, to chce istú dávku odvahy. Ako som už spomínala, fotky na webe vyzerali podľa môjho úsudku vcelku biedne. Uznala som však za vhodné, že som už dosť stará na to, aby som sa naučila robiť kompromisy. Vzala som nakoniec izbu, ktorá sa mi ani moc nepáčila, lebo však dospelí ľudia robia dospelácke rozhodnutia a nemusia sa im vždy na 487% páčiť. O to väčšie bolo moje prekvapenie keď sme konečne dobačovali a dotaxíkovali na danú ulicu (že vôbec existuje), do bytíku, kde nás čakal vcelku milý landlord. A že reku ladies first, tak najprv moja izba. Vošli sme dnu a ja som skoro odpadla. Ako vážne, naživo to vyzeralo asi tak stokrát lepšie ako na tých dvoch fotkách čo tam dokopy boli a mne spadli zo srdca všetky kamene, ktoré sa tam nazbierali od momentu booknutia izby po jazdu taxíkom až po pofidérne šplhanie sa na štvrté poschodie našej chyže...

  Metronomy - The Look  

LISABON I. - Dni s prívlastkom prvé.

Zajtra to budú dva týždne čo mi moje zodraté päty omýva atlantický oceán a čo som sa nezmohla ani na bodku na blogu. Život tu plynie o hodinu pozadu, o čosi pomalšie a predsa rýchlejšie. Nikto sa nikam neponáhľa a predsa sú hodiny akosi tesnejšie. Asi ako Lisaboňské uličky. Prvé dni boli bezstarostné. Bez školy, administratívy, povinností. Ľahkosť bytia sa vznášala nad spoločnými raňajkami a piesok bezstarostných dní vytriasam z batohu na prednáškach ešte dodnes. To, že ma život chce niečo dôležité v nasledujúcich piatich mesiacoch naučiť som vedela už v momente prekvapenia, keď som sa dozvedela, že žijem so štyrmi chlapmi. Chlapcami, pardónček. A že ma učí, to by ste kukali. Zajtra to budú dva týždne čo som tu a dvadsaťtri rokov čo som na svete. Nie je to nádhera?

  Cage the Elephant - Cigarette Daydreams  

Dni s prívlaskom posledné.

- posledné dni na Slovensku sa nesú v znamení žalúdočných kŕčov a neutíchajúcej insomnie vyvolanej faktom, že to, o čom len hovorím a píšem, sa v piatok stane skutočnosťou.
- posledné dni, kedy sa nemusím starať o jedlo. O pár dní sa zas mením na pravekého človeka a každý deň bude boj o holý život lovca zberača.
 - posledné dni v práci. Musím uznať, že mi to aj bude chýbať. Som tak trochu autista a libujem si v stereotypoch. Zvykla som si, je zo mňa ryba vo vode, no niekedy je potrebné rieku vymeniť za oceán.
- posledné dni oddychu. Po vylodení sa v Portugalsku mám ešte týžden než začne škola. Celý týžden pri oceáne chápete? Lisabon hlási 35 stupňov a Domčisko si môže nachvíľku oddýchnuť. Teda nechápte ma zle, bez práce nie sú koláče doláre a bez práce by som nemala za čo oddychovať. Teším sa.
- posledné dni posledných dní. Posledné dni vášho leta sú mojimi prvými. Šialené čo?

Nové výzvy.

Čo je nové v živote mladej kyberženy? Mám rozvrh. Opravdický portugalský a veruže to nebude ruka hore_noha v mori, jedine tak hlava v klávesnici. No o to viac sa teším na tieto už temer zabudnuté mozgovobunkové aerobiky a nové výzvy. Po lete strávenom v práci bude fajn vrátiť sa do školopovinnosti a sveta imaginárnych problémov a čísel. (Božemôj čo to píšem zachráňsaktomôžeš). A keby nebolo, všetky boľačky vylieči môj preplnený Lisabonský to coffee foursquare zoznam. #hriešnyzoznam