Free Lines Arrow Lisabonský podnájom číslo 2 | ♥ D.

Lisabonský podnájom číslo 2

Moje lisabonské bydlo číslo 1 som vám poospevovala v tomto článku. Ono to bol celkom super životný priestor, samozrejme, boli tam aj temné stránky, ktoré sa ukázali až po čase, no asi by som sa z neho nevysťahovávala dobrovoľne len tak v polovici erasmu, všakže, komu by sa chcelo. Ešte k tomu zriecť sa lukratívnej lokality v centre pri Marques de Pombal. Lenže život tak zariadil, že nebyť prvku náhody, bol by zo mňa portugalský bezdomovček, len ja a mojích sto kufrov proti svetu. Ako sa napokon z pre mňa tragickej správy (lebo ja nedobre znášam také náhle správy) vykľulo to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť?



  Prečo som sa sťahovala  
Bolo pokojné novembrové južanské popoludnie, príjemne teplo, čajky grcali dúhu a ja som dostala email. Odpoveď na môj email, od landlorda. Ja som mu písala, že chcem potvrdiť svoju izbu na ďalší semester, lebo som sa už dozvedela, že mi udelili grant aj na ďalší polrok a tak môžem. Jeho odpoveď však nebola práve taká, akú som očakávala. Milá Dominika, tvoja izba je od 1. februára prenajatá Deniz zo Španielska. A ja že prosím? Zrútil sa mi svet, v hlave tisíc myšlienok o tom, že nájsť si izbu v Lisabone je ťažšia úloha ako nájsť si životného partnera alebo vybrať knihu v knižnici a že to musím podstúpiť druhý krát. Spanikárila som. Samozrejme, landlord mi ponúkol, že ešte sú v našom byte predsa dve izby, ktoré si môžem prenajať, no lenže popravde, všetky tie izby som poznala a vôbec, ale vôbec sa mi nepozdával tento návrh. Ešte sa k tomu pripísal fakt, že energie sme platili zvlásť od prenájmu a tie sa v šplhali hore a hore až by ste neverili, koľko som zaplatila posledný mesiac pred odchodom,a to sa to delilo medzi piatich a ajtak bola moja suma len za energie trojciferná, no nevkus.





  Ako som si našla novú izbu alebo ako si nová izba našla mňa  
A tak nastal čas zobrať život zas do vlastných rúk a hľadať. Výhodou tentokrát bolo, že už som sa v Lisabone nachádzala a tak som skrolovala. Celý život som preskrolovala na olx [čítaj: óelšíš], kde nájdeš všetko, je to taký portugalský bazoš. Rovnako nechutné miesto, ale sú tam ponuky ubytovania od portugalcov, takže sa dá trošku vyhnúť preceneniu. Niekoľko miest som aj našla, ale nikto mi neodpisoval na moje správy [! :D] a tak som zacielila svoj self-marketing na facebook skupiny. Niektorí hovoria, že mám taký dar - ťukať správne slová do klávesnice a tak som si urobila inzerát na seba. Ah jaj keby ste to videli. Copywriting at its finest - mala som tam napríklad také veci ako že viem robiť najlepšie palacinky v Lisabone a že disponujem ojedinelou nadprirodzenou schopnosťou - dokážem po sebe umyť tanier. 



  Náhoda? Ja si myslím, že možno  
Prvok náhody alebo facebook algoritmu zaúradoval. Ozvalo sa mi viacero ľudí, ale vždy niečo nevyhovovalo, buď cena alebo lokalita alebo izba všetko odrazu, však to možno poznáte, že nájsť bývanie vôbec nie je jednoduché. No a potom mi napísal José. Začalo to úplne nevinne, tiež len reagoval na môj inzerát a že majú v byte izbu, kocúra a budú mať psíka a od tejto správy to bolo už len lepšie a lepšie a lepšie. Život dostal nový zmysel, aj keď izba sa mi zdala trošku malá na fotke, byt ma atmosférou úplne očaril a zvieratká ako bonus, to chceš! Teda neviem či ty, ale ja určite, už mi riadne chýbali naše psiská. Josému som povedala, že mám veľký záujem, ale že si chcem izbu kuknúť a on že jasan, že sa aspoň všetci zoznámime a tak som pred odchodom na Vianky domov ešte spoznala moje budúce spolubydlá - Joanu, Josého a Joaquima. Portugalčanka, brazílec a kocúr (poradie je dôležité). Ako to v živote býva, naživo bola izba omnoho väčšia a aj byt útulnejší a ja som hneď vedela, že inde už nechcem. Moje nové spolubydlá vyzerali byť moja mentálna krvná skupina, však ja už na fotke som zbadala plagát Arctic Monkeys v obývačke, to predsa nemôžu byť zlí ľudia. A ešte mali aj gramofón a zbierku platní, gitaru a spoločné názory, no ja som ani neverila, že také dačo sa mi môže v živote prihodiť a tak sa razom zmenila moja malá nočná hudba mora na dôvod tešiť sa na sťahovanie.



  V núdzi poznáš priateľov naozaj  
No teória a prax zväčša nekorešpondujú a sťahovanie má od životnej pohody hodne ďaleko. Hlavne keď si ako ja som bola vtedy. Sama nad sebou a svojím vtedajším ja krútim hlavou a musela som tu na výstrahu pre vás aj pre seba zahrnúť aj tieto škaredé fotky tuto hore. (Tá bedňa ku mne ale nepatrí!) Pôvodne ich videla iba mamka a pár blížnych, že pre zábavu, no je to vážna vec, len sa kuknite. Najväčší kufor som priniesla v septembri, menší kufor po vianociach a ajtak som sa nevedela zmestiť, číže tam mám ešte legendárnu balenciaga IKEA tašku a papierovku. Akože nejeden kočovný vajda by sa mi vyrovnal. Za množstvo vecí, ktoré vidíte na fotodokumentácii sa dnes hanbím,ale neskoro plakať nad rozliatym materializmom a aspoň si to viem teraz porovnať. O tom sa môžeme pobaviť nabudúce.

Každopádne, ponaučenie z tohto minipríbehu je, že v núdzi poznáš priateľov, lebo sama by som to z toho štvrtého poschodia ani nezniesla (díky Filip) a morálna podpora Laura, ktorá sa somnou a mojimi 54878 vecami tým uberom ešte aj odviezla do nového obydlia, dovliekla sa ku mne len aby mi pomohla so sťahovaním, zaslúžim si ja takých ľudí v živote vôbec?



  Úlomky spomienky  
Na úvod vyzerala moja izba takto nejako ako na fotke hore. Pár obrážtekov, no biela stena je pre mňa vždy výzvou a to, ako to dopadlo môžno vidieť na ostatných fotkách. Všetky artefakty života pekne na očiach. Pohľadnice, lístky z múzeí, Picasso a Dálí, rodina a psiská, lístok z Indie Lisboa, Laurina prvá pečiatka, ktorú ešte vyrývala v Cafe Tati, košické spomienky, úsmev Mony Lisy, roztečené hodiny alebo ilustrácie lokálky z miestneho hipster trhu. Keby ste ma videli s akým ťažkým srdcom som tú stenu predposledný deň dávala dole. Úlomky života, doteraz ich mám na jednom mieste pokope a niekedy sa na to kukám, len tak zaradom.



Na ďalšej stene polepené noty, lebo keď nemáš stojan ale máš husle. Improvizuj. Nad stolom tisíc a jedna mapa, milujem mapy, malý svet na papieri. Za rok som stihla vytvoriť moju celkom novú zbierku art pomôcok, za to sa ani trochu nehanbím aj keď aj na tom dačo bude.


  Srdco domu  
Kedže naše izby neboli zas tak moc veľké, srdcom domu bola bezpochyby obývačka. Moje druhé najmilšie miesto v byte, nejedno poobedie som len tak zalomila na mega pohodlnom gauči (a zobudila sa obklopená všetkým zverstvom, čo u nás v byte prebývalo) alebo sa len tak povaľovala, či sa povaľovala a pozerala Netflix s Joanou, robili sme hummus a guacamole pre nás dve ale vyzeralo to, ako keby sme to urobili pre rozvetvenú indickú rodinu. Gauč, pohlcovač chuti do práce a miesto, kde sa premlelo nespočetné množstvo konverzácií o živote, vesmíre, myšiach a ľuďoch.



  Joana  
A tu sa dostávame aj k Joaninhe, bez ktorej by bol môj druhý semester určite o niečo menej farebný, veď my sme si strašne sadli a trávili spolu množstvo času, čo človek vôbec nečaká, že mu príde takýto človek do života len tým, že sa niekde nasťahuje. Už po mesiaci čo som tam bola sme išli do Barcelony a v lete i na roadtrip do Algarve. Sedela vo vedľajšom kresle, keď som si nechávala ošmykývať kadere a čudovala sa. Aj keď samozrejme, nezhody boli všakkdebyneboli, no musím vám povedať s odstupom času, a teraz čakajte dosť patetickú vsuvku odomňa, že keď sa vo vašom živote objaví človek, ktorého môžete volať priateľ a stane sa to v 24 roku života a necítite, že je to len nejaké povrchňačenie, tak to je sakra výnimočná vec v dobe, keď už nemáte veru 4 roky a nikto nemá  v tejto uponáhľanej dobe čas otvárať svoje prepotené duše iným.



  Anjos  
Ak by to niekoho zaujímalo, tak tento náš bytík sa nachádzal v štvrti Anjos v susedstve kolónií, čo sa ukázalo pre mňa stokrát zaujímavejšia lokalita ako fancy no turistický Marques. Kaviarničky, zmrzka, hipster trh, kreslenky na stenách a 17 minút do školy, skryté miestne reštiky, obľúbené miradouro. Niekedy si človek myslí, že žije to najlepšie čo vie, ako ja na prvom ubytku, a pritom niekde mu môže byť ešte lepšie. Na toto si chcem vždy spomenúť, keď sa zas budem báť.



  Tam, kde sa kuchtí  
Fotky kuchyne som nenašla nikde, iba v zložke s haluškovicou v mojej réžii. A tak aspoň takto, moji najmilší ľudia pokope v našej kuchyni.

  Trainspotting party  
Na záver by som si tu ešte chcela odložiť plagát z našej Trainspotting párty, aby som ho mohla konečne vymazať z plochy, ale aby sa nezabudlo.

7 comments :

  1. This comment has been removed by the author.

    ReplyDelete
  2. Parádny post :) Ja sa chystám na Erasmus o dva mesiace a bojím sa, aby som so sebou neodvliekla toho ešte viac ako ty.. žeby som konečne mala deadline na priučenie sa minimalizmu? :D A AM plagát by ma zlomil tiež, tam nie je o čom! Sťahovanie je strašidelné, som rada, že si pri najbližšom budem môcť spomenúť aj na túto tvoju príhodu :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. ako najlepšie sa učí na vlastných chybách, ja som sa už poučila, ale tebe radím poučiť sa zo mňa :D ono to bolo strašne nechutné to množstvo vecí a cesta domov po roku ešte viac, posielala som domov eurosenderom veci ktoré sa nakoniec aj opozdili a kedže som posielala okolo 70kg tak to aj stálo poriadne veľa a keby som to brala so sebou do lietadla bolo by to ešte viac :D odvtedy cestujem na výlety s jedným ruksačikom :D

      Delete
  3. Domi, ty patríš do Portugalska a do toho bytu! Vedela by si si tam predataviť život na nejakú dobu? Btw, určite napíš aj o tom rozliatom materializme :))

    ReplyDelete
    Replies
    1. ♥♥♥

      ahhh aj ja si to myslím, Joana tam ešte stále býva ale asi odchádza na stáž a tak hipster hniezdo sa asi rozpustí :/

      hej mala by som o tom napísať, ale ešte neviem ako to uchopiť, lebo mentálne som niekde totálne už inde ako keď som tu každý deň ukazovala šatyšatyšaty a stále nové, no nechcem z toho robiť klišé ako že blogerka sa uchýlila k minimalizmu, takže nad tým premýšľam zo všetkých strán aby som tieto moje ušlachtilé myšlienky podala bez zbytočného pátosu :)

      Delete
  4. píš takto, píš takéto, zo života, z teba!
    :)

    biba

    ReplyDelete

Ďakujem za komentár!

Maj pekný deň človek!