Je štvrť na dva ráno novozélandského štandardného času, pripravujem si obhajobu mojej písomnej práce k dizertačnej skúške keď tu zrazu… Otváram blogger! V ušiach mi hrajú Hebridy a v hlave sa zišli všetky myšlienky sveta naraz. Je to trochu vzrušujúce, otvoriť starý známy wysiwyg editor. Ako keď nájdeš dávno stratenú pomádu v tej bunde, čo visela v skrini až príliš dlho, ak vieš, čo tým myslím. Vedľa mňa na posteli leží Michaela a pozerá Upírske denníky asi tak tristoosemnástu časť, jediná istota života v karanténe na Zélande. Keby som nerobila prezentáciu a nepísala tento článok, isto by som aj ja zaháňala úzkosti a stres pri šestosiedmej časti Shameless, ale tak nedá sa všetko odrazu, vieš. Čítala som, že multitasking fyzicky poškodzuje mozog a to si teraz nemôžem dovoliť a jednak už aj teraz dosť riskujem.
Život odkedy som nepísala sa riadne zvrtol. Život za posledné dva týždne sa riadne zvrtol. Ten život sa posledné dni celý čas len vrtí, nechce zastať a ty nevieš, aké budú tvoje ďalšie plány. Na svete zúri smrtiaci vírus. Ty si mala o dva dni novozélandského štandardného času letieť domov, Michaela vlastne už tu ani byť nemala, potom mala letieť s tebou pozajtra a nakoniec neletí nikto a nič nikam. Vlastne sa absolútne nič nedeje, tak ako sa malo diať. Jediné, čo si teraz môžeš plánovať je, že aké jedlo si zajtra navaríš a prípadne, že o ktorej sa vyberieš do obchodu po týždni a pol uloviť živiny na najbližšie dva týždne. Ubytovanie ti končí o dvadsať dní. Veríš, že si ťa tu tvoji airbnbíčkári nechajú a nebudeš musieť ísť bývať pod most, nie je ich tu až tak veľa.
Rodina sa strachuje, ty nechceš ísť do Gabčíkova, nikto nechce ísť do Gabčíkova, očividne, ale kedže Jacinda nepustí na Zéland ajtak žiadne lietadlo a tie, ktoré odtiaľto odlietajú majú sedačku v cene dvoch obličiek, panický strach z Gabčíkova nachvíľu odložíme. Obličky proste potrebuješ obe, to neokašleš.
Fáza dva. Adaptácia. Zmierenie so situáciou je lepšie ako panika, povie osem z deviatich terapeutov.
Snažím sa v týchto časoch písať stále citlivo, chcem ti len povedať, ako to vidím ja, prosím zdržme sa toxickej pozitivity, toxickej negativity a toho, že táto situácia bude mať katastrofálne dopady na mnohé spoločenské systémy, prosím, ja len chcem povedať, čo mám v hlave. Ja len potrebujem rozpísať ten mišung v mojej privilegovanej hlave, ktorá ešte stále má kde spať a čo jesť, dovoľ duša. Vyššie spomenutým témam sa momentálne venujú iné médiá.
S Michaelou vedieme veľa debát a striedavo podliehame panike, ona trochu viac navonok a ja trochu viac vo vnútri. Nikto nevie, ako sa toto celé skončí a my ani nevieme, kedy najbližšie sa dostaneme domov. Slovo domov nadobudlo rozporuplné sémantiky. Ostrovania nám predĺžili víza do konca septembra, čo by s nami ajtak robili, nemáme kde ísť, takže by nás museli vyhodiť do mora ako potravu pre divoké kosatky. A to sa tu nerobí, Nový Zéland disponuje veľkou dávkou humanity, narozdiel od kosatiek. Už si nikdy nepozriem Zachráňte Willyho.
Inak neviem či to sleduješ, ale na Zélande máme takzvaný lockdown. Že je na mesiac všetko zavreté okrem potravín a chodiť môžeš iba nakúpiť alebo sa prejsť vo svojom susedstve a auto môžeš používať iba na to, aby si si svoje panické nákupy odniesol domov.
A tak sme tu. Lockdown deň číslo osem? Zajtra idem do obchodu. Má sa chodiť po jednom, tak sme sa demokraticky rozhodli obetovať mňa, lebo ja podlieham panike viac vo vnútri a je to tak proste vhodnejšie. Už som z tých všetkých správ taká nahajpovaná, že sa cítim ako Katniss Everdeen, ktorá ide hrať Hunger Games. Paradoxne, ja naozaj idem do toho obchodu hrať Hunger Games. Idem hrať a dovolím si povedať, že aj vyhrať. Je to desivé a zároveň trochu vzrušujúce, po týždni prechádzania sa na jednej ulici hore dole, zatiaľ čo hráš spoločensko-optimalizačnú hru – Ako sa vyhnúť človeku, ktorý ide oproti tebe v čo najmenšom počte krokov aby si zachoval dvojmetrový odstup. Ináč päť metrov od domu máme obrovský bilboard, ktorý inzeruje novú príchuť Corony, nie je to ani trochu.. smiešne?
Dnes som si pozerala fotky v mobile z môjho života pred koronou covidom-19, a nemôžem uveriť, že som mala nejaký život a že sme riešili také banality ako že, kto má čo a kto s kým čo a kde. Jasné, že nie len to ale však chápeš, také sprostosti. Často si tu kladiem otázku, o čom sme sa vlastne medzi sebou rozprávali, než to celé prepuklo? Než sme si začali zdieľať tragické štatistiky do správ namiesto pozdravu? Povedzte mi to niekto, vneste aspoň kúsok rozumu do paniky. Ja zatiaľ možno budem viac písať, lebo mi chýbalo vylievať si mozog na klávesnicu a lebo som dnes v noci náhodne otvorila tento blog a zacnelo sa mi.
A ešte mi povedze niekto, prečo sa vykupuje toaletný papier?
A ako Zélandské banery hlásia – Be kind, stay calm.
Drž sa človek.
vitaj spat:)
ahoooj
I love your blog. What blogger template you are using pls?