Cítim sa okradnuto. To vždy pocítite, keď vám niekto ukradne hodinu z dňa, ako keby ich nebolo málo!
Nemám vám čo ani povedať dnes, moje povaľačstvo a fráza "zajtra to spravím" sa posúvajú na novú úroveň. Ale zajtra si už fakt upracem! Aj sa naučím čo treba, držte mi palce.
Inak vy ste najviac super. Lebo je vás na fejzbuku už 1006 a tuto 900. *Dojemný text o tom, že som to nikdy nečakala* Ale fakt som to nečakala a som poctená a všetko okolo toho.
Tak vám prajem pekné sviatky či čo, ja na to veľmi niesom, ale patrí sa! :}
Aaaa inak kebyže niekto chce somnou zdieľať hudbu,mám last.fm. Vlastne už asi 5 rokov,ale to je detail..

Vždy som to chcela vyskúšať! Vždy vždy vždy. A tak teda skúšam a čuduj sa svete, ešte stále mám obe oči. O tom aké patálie som zažívala pri prvej aplikácii ste sa dozvedeli tuto. Odvtedy som ich už mala párkrát na sebe a zaobišlo sa to bez veľkej drámy. Dokonca som si ich naposledy vybrala za dva a pol chlapa sekundy. To však nebol prípad dňa včerajšieho.
Najprv som si ich chcela dať ráno, tak som sa teleportovala do kúpeľne a začala, as usual. Vyberám čočku z puzdierka, umývam a masírujem ju (:D) v roztoku, ideme na to. Snažím sa zdvihnúť to moje rozospaté, beztak malé viečko, prikladám šošovku a zrazu... *BUM,PRÁSK,TRESK*.. no proste predstavte si medzi hviezdičkami zvuk adekvátny pádu šošovky do neznáma. Ono to bolo fakt že do neznáma. Pozriem do umývadla v ktorom bolo ešte kopec peny po mojom pečlivom umývaní rúk. "Šit." - poviem si a hrabnem rukou do peny. Myslela som si,že toto je zlé, no prichádza Šit II., šošovka tam nie je! Šokovaná (ale nie prekvapená) svojou hlúposťou pozerám na zem, do vedra, na poličku. Nič nikde. V hlave mám tisíc a jeden katastrofický scénár a rozmýšľam či by veľmi vadilo, keby som mala v článku iba jednu šošovku. Po asi piatich minútach bezbrehého tápania vo vlastnej tragikomédii ju vidím. Mrcha jedna. Tróni si na vodovodnej batérii. Aké rafinované, len čo je pravda. No nič, bye šošovička, nie každý deň je nedeľa a teda neposlušnica putuje tam odkiaľ prišla - do puzdra.
Poobede mi napadlo, že by nebolo odveci ten článok s čočkami aj spraviť a tak opakujem postup z rána s výnimkou dramatického pádu. Ono to však nejako nejde. Po kratšom prehováraní mojej očnej buľvy sa to však podarilo, no poplakala som si zato kvalitne. Od dnes teda viem, že sú to dve veci, čo vás zaručene rozplačú: chlap a kontaktné šošovky. No pri tých šošovkách si nie som taká istá..
Všetko som však v zdraví prežila a nafotila, so let's have a mrk!

Hlavne ten zmäääätok. Mám akúsi blogerskú krízu stredného veku. Neviem, možno je to len tým počasím alebo čo, no aj včera keď som otvorila trendbook a videla tam milión nových článkov a dva milióny nových blogov pochytil ma akýsi divný pocit. Všetci sú do toho takí horliví a ja neviem čo so sebou. Džej Kirschner v jednej pesničke trefne vystihla moju situáciu: "Už nemám čo povedať, všetky slová tu už boli." Ako keby sa minuli frázy,slová a myšlienky. Obsadil ich niekto iný alebo sa proste všetky do jednej zrazu ošúchali..
Anyway, považujem za občiansku povinnosť vás tu informovať (ak o tom ešte neviete), že veď GOOGLE READER končí! Týmpádom končia aj followeri. Na jednej strane som rada, konečne naoko prestane ten hon za followermi, ktorý sa tu rozpútal i keď je dosť pravdepodobné že to len zmutuje do inej podoby. Na druhej strane som nerada,lebo neviem ako budem sledovať moje milované blogy som musela nájsť iný reader a síce Feedly, no ja som klasik a tak trošku autista hlavne v tom, že mi vadia také nemilé i nemalé zmeny. Nie som si istá či už sa to rieši toto niekde na blogoch, skôr mi to pripadá ako keby Slovensko zasa zaspalo dobu. Každopádne, od 1.7. už nebude viac maličkých milučkých štvorčekov na našich blogov. Sad but true. Teda ak ma nechcete nadobro stratiť, čo ja by som bola nerada keby že ma stratíte, tak vám dávam alternatívne zdroje energie a to bloglovin a fejzbuk:
   Okrem iného, včera som prežívala veľmi búrlivé chvíle so sebou samou. Moje prvé šošovky, no nebola to práve prechádzka ružovou či v mojom prípade zelenou záhradou, ale som to zvládla a som na seba aj patrične hrdá,lebo to čo sa dialo v kúpeľni.. Harakiri je slabé slovo. A ešte ako som ich potom vyberala, no hotová ekologická katastrofa! Desí ma predstava že to budem robiť zas. :D Prikladám aj nejaké tie fotky, kebyže ste sa momentálne unudili k smrti. A ešte aby som ukázala, že aj tu v Košiciach máme fotogenickú uličku a že moje hanblivé ja prežívalo druhú revolúciu, lebo náhodných okoloidúcich nebolo práve málo. Neviem prečo sa čudujem ako, desať metrov od Hlavnej.. P.S.: Strašne ma bavia vyryté životné pravdy na dverách toiletty v Tabačke, inštinktívne volím stále tie isté dvere a furt sa smejem [okrem inej hlavnej činnosti v týchto priestoroch]. Lebo ajtak sme všetky len epizódami! 

Zasa mrzne no ja som našla spôsob ako tú jar obalamutiť či čo. Riešenie pre mrznutie všeho druhu (meteorologické i to noutbukovské): Upratovanie.
Do môjho šatníka totižto zavítala jar. Nastal čas alebo skôr nastala chuť na reorganizáciu a ja statočne ignorujem fakt, že za oknom je vetrisko že by jeden ani psa nevyhnal. Hrubé svetre do najvrchnejšej police šatníka, tenšie svetre na miesto hrubých svetrov v skrini a šaty z vrchnej police pekne zas na vešiak.
Tu však nastáva konflikt záujmov.Situácia sa vyhrocuje. Nieto miesta pre staronových nájomníkov dožadujúcich sa svojho vešiaka. Skriňa praská vo švíkoch a voľný vešiak tu nájdete snáď iba po známosti. Zasadla teda trojčlenná komisia pre dozor nad šatníkovou starostlivosťou: "Me, myself and I" a rozhodlo sa. Niet inej možnosti, niektoré košele pôjdu pekne ležať do police. Koniec ležérnemu viseniu na vešiaku. Ktoré to však budú? Aké je kritérium? Sympatie, známosti, tvar goliera či počet gombíkov? Nikto zatiaľ netuší. Atmosféra je napätá. Košeľa po košeli predstupuje pred komisiu a tá s ťažkým srdcom skúma podiel bavlny a následne odsudzuje košele s najvyšším obsahom tejto životodarnej tkaniny na sezónu jar/leto do police nepodmienečne. Tu už ani bodky nikomu nepomôžu.
Odsúdení sú tí najlepší, tí čo sa bezdôvodne i dôvodne len tak nepokrčia. Softly a gently ich teda skladám a ukladám jednu na druhú. V pozadí hrá temer pohrebné Adagio od Albinoniho a pod rúškom mojich práznych sľubov o lepších zajtrajškov,väčšej skrini či lamaní stereotypu neprotestujú hoci si myslia svoje. V šatníku zostávajú visieť umeliny, košele bez chrbtovej kosti či charakteru. Rozmaznané a čipkované, s volánmi či zo šifónu. No to je vždy tak, tí najneposlušnejší sa majú vždy najlepšie - či už v skrini alebo v živote. Nemyslíte?

To je už raz tak, som večne fascinovaná architektúrou všehodruhu a aj keď som sa vzdala možnosti ju tvoriť,  pozorovať ju neprestanem! Preto som sa i vtedy v oný osudný víkend nemohla nabažiť!
Teda vám tu prinášam i niečo iné ako mňa konečne, zato sa však aspoň posťažujem alebo teda povypíšem trochu.
Dnes som teda úspešne domaturovala i z tej matematiky a nemala som po tom taký ten pocit  aký by som asi mala mať. Proste obyčajný deň. Možno to bolo spôsobené aj tým, že vonku je meteorologický mordor , nechápem fakticky to nechápem, arktída čičo. Predvčerom som sa skoro v kabáte roztopila a dnes mi bolo málo a skoro ma odfúklo pred auparkom (!). To že som mala na nohách kozačky (hrozné slovo) s pracovným názvom korčule situáciu nijako nezlepšilo.
Ďalší a zároveň aj posledný bod programu je to,že doma máme prírastok. Denný prírastok psej hodnoty alebo aj veta "Keď pršalo mrholilo, šteniatko sa narodilo" sedí do bodky.
Ak chcete čosi sa spýtať, tak sa spýtajte alebo čekujte. Naschledanou! :)

ENGLISH VERSION
Povedali chlapci z Duran Duran a vedeli čo hovoria..
Pôvodne tu mal byť článok už včera, no čas sa mi vymkol spod kontroly a tak som doma bola v podstate asi tak desať minút čistého času ak nepočítam spánok. Alebo aj že treba si čo najviac naložiť na seba povinností deň pred maturitou, po deviatich hodinách v škole ísť na skúšku orchestra a zakončiť deň dvoma pivami namiesto poctivej prípravy, that's me. Ale inač neviem kde sa to vo mne berie, taká hyperaktivita..
Ale o to lepšie, že až dnes lebo sa s vami môžem podeliť o moje dnešné maturitné soirré [soaré]. Ako.. čo povedať na to. Kedže aktívne kladiem pasívny odpor ku Slovensku a systémom čo tu fungujú, nečakala som že tento rok to bude s tými testami lepšie, no ale že to bude také zlé, to tiež nie. Nejako som sa s tým popasovala už,ale to čo tam tí  diletanti povymýšľali za otázky, na zaplakanie. Ako keby nešlo o to samotné certifikované meranie vzdelania, ale o dokázanie študentom že sú hlupáci. 
Okej trochu asi preháňam, ale mám z toho prudkozmiešané pocity a divne mi je z toho. No uvidíme čo zajtra a vo štvrtok, the biggest čelindž môjho života - Maturita z matematiky. Tak držte palce alebo čo..
A povedzte mi maturantkovia čo ste dnes tiež maturovali, ako vy ste na tom?

ENGLISH VERSION
Keby ste vy vedeli aká vysoká bola cena za tieto fotky. Hotová blogerská epopeja. Poviem vám to takto: "Shit just happens sometimes" a niekedy aj doslova. Neviem či je vôbec vhodné to rozoberať do článku, no jedno viem isto, že oddnes si veru po svojom psovi hovienko v zime pozbieram, aj vy by ste mali, lebo všetko sa raz vráti, na topánkach a deťoch.

Nie až tak švédska ako žltá,ale myslím, že si budú rozumieť vo všetkých ohľadoch! V mojej hlave to vyzerá takto už pár mesiacov a snáď sa mi tento rok podarí zhmotniť aspoň čo-to z tejto žltej koalície.