Na stretko s Laurou som sa vybrala tak trochu alternatívnymi cestičkami. Metro kartu sa mi podarilo vybaviť svojho času iba pred týždňom ale to je na iný blogpost, no ani ju moc nepotrebujem. Všade chodím, lebo chodiť je super. Všetko vidíš, nasávaš atmosféru, každú kachličku očami znášilňuješ. Okej, mám asi tak 4489 miliónov giga dátový tarif lebo portugalskí operátori to je maximalizmus na entú a okrem kachličiek občas znásilňujem aj GPS, no vždy nejako vybočím z trasy. Som alternatívna. Tak ma volá aj on. A minha Portuguesa alternativa. Vybočila som teda, zmiatla satelity a našla strašne super štrvť.

Tento článočok píšem v momentoch, keď život nie je pláž už ani omylom. Pripomína skôr oceán povinností ako Atlantik, no uznala som za vhodné, že toto je práve ten ideálny čas na pripomenutie si všetkých pláží, ktoré moje zúbožené päty zočili. Porque?
Lebo piesok popoludní strávených na Carcavelos vytriasam z Kankenu dodnes.
Lebo kokosové palacinky s poslednou štipkou nutelly a jahodami chutili najlepšie na Guincho.
Lebo moje jediné žabky sa v prach obrátili po divokom hikingu v ústrety Ribeiro do Cavalo.
Lebo keď ajtak všetci nakoniec skončia na Caparice. Aj ty.

  Praia do Guincho  
Na Guincho si trochu pocestujete, to nie je len tak, odhliadnuc od týchto okolností, Guincho je moja najobľúbenejšia. Divočina. Nie veľmi na kúpanie sa, skôr na rozjímanie o nesmrteľnosti chrústa a nachádzaní vnútorného nepokoja či iné ekvivalentné témy. Len pozor, aby vás pri tom nezmiatla nejaká roztopašná vlna, čo sa stalo nám. Z ničoho nič, všetko bolo pod vodou. Nebyť môjho dokonalého heršelčeka (nemať môj, beriem vínový ahjaj) a jeho schopnosti odolať vode na 102%, už by som asi mala po všetkých elektronických zariadeniach, kedže ja som si vtedy rozjímala trošku pri brehu zatiaľ čo dievčatá sedeli na uteráku. Spláchlo nás ale všetky bez rozdielu.

  Django Django - Life is a beach