Free Lines Arrow 2018 | ♥ D.

Myšlienky tesne pred spaním

(chaotické, rýchlo nabúchané do klávesnice v nekresťanskú hodinu, zároveň strašne surové a občas nelogické, úprimné)
Tesne pred spaním u mňa nastáva taký zvláštny jav. Ako keby sa mozog pripravoval na sny, zapína zvláštny mód reflexie nad svetom a sebou samou a tak rýchlo píšem, že...

Mám 24 a v spánku niekedy objímam veľkú plyšovú brokolicu.

Ako také malé dieťa. A myslím si, že je to úplne okéj. Teda najprv som si nemyslela, ale teraz už hej. Lebo čo je to dospelosť. Všetci ju hľadáme, imaginárny stav, kedy všetko bude v poriadku a život bude pod kontrolou. Od detstva chceme byť dospelí (kto povie, že nechcel tak klame) a roky plynú, dostaneš občiansky, zmaturuješ. Si už teraz dospelý? Absolutne sa tak necítiš, však? Asi ešte treba kúsok počkať, veď tí o 5 rokov od teba starší vyzerajú, že už sú dospelí. Tak čakáš a je tu koniec vysokej školy, alebo teda dajme tomu máš 24. Si už dospelý? Som už dospelá? Pýtam sa kamarátov, či oni už sú, lebo ja neviem.
Pozorujem okolie, ľudí starších odomňa. Niektorí tú dospelosť nenašli veru ani v pokročilom veku.

Podľa mňa osobne dospelosť ani neexistuje. Od istej chvíle proste existujeme už príliš dlho, teda presne vymedzený čas - náš vek no a nikdy ju nenájdeme, pretože nie je.

Pretože kúsky z nás sú stále tými zraniteľnými deťmi, ľudskými mláďatkami, čo len hľadajú objatie. Kúsky, ktoré dakedy nemali problém osloviť akéhokoľvek rovesníka či “dospelého” v akejkoľvek situácii. Úprimné kúsky. Nikto nie je tak úprimný ako malý človek, čo na zemi ešte neexistuje tak dlho. Ešte nevie, že za úprimnosť sa spoločensky trestá viac ako za klamstvo.

Tie ostatné kúsky z nás sa musia starať samy o seba, lebo už na tejto planéte existujú tak dlho, že sa o nich nikto iný starať nebude. Lebo skrátka skúšobná doba uplynula a teraz si ži život naplno. So všetkým. S daňami a zdravotným poistením. So zodpovednosťou.

A ty sa proste chceš len zachumlať do paplóna a dať si kakao alebo sa aspoň na deň nezaoberať dopadom svojej existencie v tomto spoločenskom ekosystéme. A tá dospelosť stále nie a nie prísť na pomoc.

Pod maskou vážnosti a serióznych fráz, titulom pred menom, ovešaní pojmami sťa vianočné stromčeky, škrtáme dni v kalendári ako keby sme na niečo čakali. Ako keby po 626254 iksku už príde dospelosť a potom hurá, vyrieši všetko za nás.
Sú dospelosťou tie nánosy cynizmu, ktorými sa nám ako cukrovou vatou oblepili ústa? Je cynizmus cukrovou vatou dospelosti? Je dospelosť to naše toľko krát zranené ego, ktoré si za pomoci malých sklamaní buduje vekom solídny múr?

Neviem, ale myslím, že každý z nás má svoju plyšovú brokolicu, ktorú v noci objíma. Či už naozaj alebo len mentálne.

A ak niekto z vás tú dospelosť už našiel, tak mi prosím povedze, kedy ju mám očakávať, nech sa stihnem načančať a pripraviť kávu čaj.

Olaias

Hovorí sa o tom štokholmskom, berlínskom a kadejakom, ale málokto spomenie to lisabonské. Kedže som v lisabonskom metre za ten rok strávila neprimerane veľa času, v istom bode som ho začala navštevovať cielene. Cielene za účelom zdokumentovať moje vizuálne najmilšie stanice. Bola by škoda, keby sa to stratilo v nekonečne môjho tumbleru, a tak hádžem.

 OLAIAS 
 A linha vermelha 

Zo života hmyzu #2

Až teraz takto v nedeľu podvečer som si uvedomila, že vlastne vlastnúčko už končí február a ja som úplne zabudla na moje toto tu, produktivitové čekpointovanie. Ale nie preto, žeby som bola nejaká lenivá, práve naopak, tak som sa pohrúžila do všetkých tých aktivít, že blog mi niektoré dni ani na um nezišiel. Ale už som tu.

Airbnbíčko v Paríži

Pri výbere ubytka na výletoch sa snažím o to, aby už aj ono samotné bolo jedným zo zážitkov, na ktoré sa dopredu teším. Veď ostatne, ak by som chcela neosobnosť hotelovej izby, tak idem do hotela, či? Samotný výber beriem veľmi vážne, minimálne tak vážne ako výber knižiek v knižnici. Výsledné bydlo je tak zložitou nelineárnou funkciou viacerých premenných a to
- lokalita
- cena
- fotky
- intuícia
- cena voči lokalite
- cena voči ponúkanej izbe či bytu
- trošinku aj estetika prostredia, jasné, ideš tam iba spať, ale ak si môžeš vybrať, určo si aj ty vyberieš  estetickejšiu možnosť ak to nezasahuje moc do finančného limitu (a vidíš o tom som hovorila, nelinearita človečiny a rozhodovania)
- recenzie od iných ľudí
- to niečo navyše

Izraelské estetično

Bystrému oku isto neušlo, že som svoje neuróny vzala zrelaxovať po poslednom skúškovom do Izraelu. Konkrétne Tel Aviv, áno, presne ten, kde pred dvoma dňami zatvorili letisko kvôli konfliktu a presne ten, kde pred troma dňami zrušili lety z Košíc. Náhoda? Ja si myslím, že áno a zároveň, že mi bolo dožičený kúsok asi šťastia v tejto hre udalostí menom svet. Neviem si predstaviť, čo by bolo teraz, ak by sme si pobyt predĺžili o tri dni, asi by som tam ostala navždy. (Čo by sa mi asi páčilo.) No ale dnes som chcela o inom. O pekných veciach, estetike, líniách, archiporne.

Pre nadšencov krásna ako som ja sa blízko Tel Aviv v meste Holon nachádza Dizajnové Múzeum. Easy, povieš si. Aj my sme si povedali, easy a že určite tam chceme ísť, nech to stojí čo to stojí. Ono človek si uvedomí až na mieste, že to nie je také jednoduché keď ti naplánovaná trasa zlyhá, pôvodná zastávka neexistuje a nemáš net v mobile (alebo aj megabajt za 16247€ všakže), keď všetko je v hebrejčine, aj keď na internetoch písali, že je to tu paralelne v hebrejčine, arabčine a angličtine - no jasné! Všetky autobusové zastávky majú poriadky po hebrejsky, čiže keď ich čítam ja, tak je to asi “dhshgdhsjsjdbdbehmechbuch”. Potom niekde nasadneš a vystúpiš o 2526 km inde ako máš, ale aj také si treba vyskúšať. S trochou snahy napokon všetko dobre dopadne, väčšinou.

Ja osobne som bola ohromená, že aké múzejko to majú v takom meste, i keď je to nalepené na Tel Aviv, nie je to Tel Aviv, takže vcelku zaujímavosť a potom ako vstúpiš (hej hej hneď potom ako ti skontrolujú tašku či si neprišiel v mene viery či neviery rozflákať dizajn na framforce) už len kukáš hore dole doprava doľava na tie línie a vlnky a nechápeš.

K dizajnu vnútri, expozícia bola venovaná izraelskej ikone Ronit Elkabetz, jej šatníku a životu, čo bolo pre mňa celkom nové, kedže som nemala šajnu kto to bol. Dozvedeli sme sa, že Ronit zomrela na rakovinu pred dvoma rokmi a táto výstava bola venovaná jej pamiatke. Zvláštne, zamyslela som sa tak nad tým, čo tu po nás ostáva a ako nás to definuje. Po Ronit ostalo množstvo šiat a vecí, fotky ako sedí na záchode a užíva života, jej nedokončené navrhované šaty, veľa myšlienok. Prinútilo ma to premýšľať nad sebou semou, akými vecami a myšlienkami sa obklopujem, ako ma to definuje, chcem to takto?

Zo života hmyzu #1

Minule keď som sa sprchovala mi skrsol v hlave nápad, že nahlas si denníkovať moje životné progresy. Ako som si v hentom článku napísala, že chcem sa každý deň učiť nové veci a čítať, cestovať, že by nebolo naškodu písať o tom, ako mi to ide a čo fajné som prečítala, videla, naučila sa a aj dajaké moje plytké materiálne túžby, čo mám momentálne v záložkách a očumujem, že kedy bude cena priamo úmerná mojej ochote investovať. I keď to zvyčajne končí tak, že idem kúpiť martensy a kúpim letenku a ubytko do Tel Avivu.

To čo denne robíme, čo čítame, na aké veci sa kukáme a celkovo ako si zvolíme naplniť náš voľný čas nás formuje. Asi najviac. Možno sa týmto dakto inšpiruje. Ale pšt, čítaj ďalej...

Som ten človek, čo...

Na najpopulárnejšej sociálnej sieti sa nám vyskytol taký nešvar, mexická vlna intimity, 5 faktov, ktoré o mne, o nej, o ňom neviete. Kedže v mojej povahe je pravidelné emitovanie podivínstiev priam zakódované (a preto už dávno všetci vedia, že som nášmu psovi v detsve dala celú čokoládu Deva), úplne chápem, prečo má táto reťazovka taký úžasný dosah aj napriek tomu, že iba možno polovica ľudu to miluje a druhá polovica napíše, že reťazovky neznáša, ale aj tak vám povie svojích päť. Prečo? 

Ako Stefan Sagmeister v jednej zo svojich kníh hovorí
"Everybody who tells the truth is interesting."
A nás stále bavia cudzie životy a pravdy. Takúto odvážnu generalizáciu som vrhla do hlbín internetu, samozrejme vidím len do hlavy svojej a isto sa nájde aj človek, ktorého nezaujíma nikto iný okrem neho samého, no podľa počtu faktov, ktoré som už na instastories prečítala o náhodných ľuďoch - asi tak 1525, súdim, že dačo na tom bude.  Kedže máme len ten svoj jeden život a obmedzený počet rozhodnutí a ich následkov, je zaujímavé dočítať sa podivnosti iných. Preto aj veľký hejter reťazoviek o sebe napíše, no predtým nám všetkým dá vedieť, že to vlastne neznáša. 

A kedže mňa baví všímať si na sebe všeliaké deviácie od normálu, poviem vám aký som človek. (Popravde, tento článok som mala rozpísaný ešte pred reťazovkou a prišiel mi veľmi vhod. Sú to také veci, ktoré som si za poslednú dobu na sebe uvedomila, že cink.)


Na skútri naprieč Terceirou

Čírou náhodou som sa rozhodla otestovať včera iMovie, že ako to funguje a tak som si vzala všetky videá z Terceiry čo som mala a veľmi náhodne a intuitívne som ich do seba nahádzala. Minividejko alebo aj príbeh dvoch #independentwomen, ktoré si prenajali jeden skúter a brázdili ostrov Terceira v ďalekom Atlantiku. Keby nebolo auta na konci videa, vyzeralo by to, že sme na celom ostrove samunké dve. Museli sme aj vyzerať dosť komicky, keď nás videla naša inštruktorka surfovania, povedala, že sme veľmi [kjut]. Ja si osobne myslím, že sme s tými helmami vyzerali ako také dve udatné kuriatka. Každopádne, ostrov na skútri je úplne iný pocit ako auto, cítiš všetko stokrát intenzívnejšie a keď už pocity sprostredkovať nemôžem, chcela som ukázať aspoň to aké magnificentné pohľady sa nám naskytli.


Ako som tak nahrala video a začala sa vŕtať v mojom youtube, zacnelo sa mi. Pozerala som svoje videá a sakra, kde sa podela všetka ta kreativita? Skoro úplne som prestala natáčať bežné radosti života a to ma moc mrzí, veď som si aj kúpila riadnu mašinu, aby som to mohla všetko dokumentovať. Keď som sa ďalej pitvala v týchto myšlienkach, došla som k záveru, klasickému, že moje veci pre mňa neboli dosť dobré, moje vysoké nároky ma stopli v tvorbe, totálne. No keď sa tak nad tým zamýšľam, riadna hlúposť, lebo tvorba videí v mojom živote sparkuje veľa joye, ako by povedala Marie Kondo a práve k tomu by som sa chcela tak nežne vrátiť. Robiť veci, čo ma bavia najviac napriek tomu, že s výsledkami nie som na 100% spokojná. Na blogu sa mi to už podarilo, ten ma baví stále viac a viac a život ma učí, že nemusí byť všetko dokonalé. A hlavne, menej je niekedy najmenej a viac a tak. A tak sa lúčim so slovami, že robte čo vás baví, len tak. Pá.

Airbnbíčko v Barcelone

O tom ako bolo na mojom barcelonskom airbnbíčku som už písala, ale to ako to tam vyzeralo, to úplne podčiarklo celý môj zážitok. Moje prvé airbnb u niekoho doma, poväčšine som cestovala s niekým po ruke a tak sme si prenajímali byty, no tentoraz sama z Lisabonu. Prenajímať celý byt sa mi vonkoncom neoplatilo, kedže už len samozné izby boli v Barcelone dosť drahé a tak som si vyhliadla pár izieb a náhoda padla práve na túto. To, že som si v tejto lotérii vylosovala práve takýchto kreatívnych a milých ľudí s toľkými spoločnými záujimami, bol veľmi príjemný bonus. Určite ak niekde cestuješ sám a chceš ísť na airbnb, izba u domácich je tým najlepším možným riešením, no samozrejme, treba si dobre vybrať.


6 miest, kde mi v Lisabone najviac chutilo

Tipy kde sa dobre naládovať, tých nikdy nie je dosť, zvlášť ak sú overené. Po roku života v Lisabone sa už cítim dosť etablovane, o to viac, že ma vyškolila i moja obľúbená alternatívna portuguesa, s ktorou som bývala, Joana. A tak si dovolím tvrdiť, že som už čo to v Lisabone pojedla a tuto predostieram 6 miest, kde mi najviac chutilo. Ak máte slabosť na ázijskú kuchyňu ako ja, prídete si na svoje. Japonsko, Čína a Vietnam na tanieri ako aj zmrzlina, ktorú si môžeš dať namiesto obeda alebo tajomstvo najfarebnejšieho obedu odhalené.


8 vecí, ktoré by si si mal na Montmartre všimnúť

V zásobárni fotiek ukrývam ešte kadečo a určite by som si tu rada zaznamenala aj tento lenivý výlet v Paríži, ktorý pozostával z plánu nič neplánovať a len sa tak vandrovať, vyšlo to priam dokonale. Kedže sme bývali na Montmartri (o tom asi ešte napíšem dakde), ďaleko sa nám odtiaľ ísť ani nechcelo a tak ako som písala, že Paríž bez ajfelovky je vlastne celkom fajn, bez Sacré Cœur by som si ho asi predstaviť nevedela, gýč ktorý ma roztápa. No Montmartre nie je len bazilika a pozlátko, všakže. Ale o tom ďalej...


Album dnešnej článkotvorby a taktiež hudba nášho parížskeho apartmentu

Summa-summarum 2017 [∑-∑rum 2017]

Presne pred rokom som sa zobudila v Lisabone u Laury v podkroví a počúvali sme nejaký poľský novoročný podcast, ktorý vraj poliaci počúvajú vždy prvého januára. Portugalská zima bola milosrdná a moje srdco plesalo spokojnosťou. V uplynulom roku som zistila, že život aj takto môže vyzerať a že človek si môže urobiť nových kamoškov aj na staré kolená 24 rokov. Duše, ktoré doteraz chodili po svete a boli mi veľmi podobné a ja som ich našla až stovky kilometrov od svojho či ich domova. Podobnosti našich životov a záľub boli občas desivo vysoké a ak si náhodou dakedy osamelý, tak vedz, že niekde na tom svete behajú aj ľudia, ktorých duša bije na rovnakej alfa hladine a možno len treba vyliezť zo zón komfortu, fyzicky a duševne. A dakedy len duševne.