Henry Rousseau - Le Rêve

Laboratórium snov

Vlasy som si umyla nemenovaným detským šampónom, ktorý sľuboval nula sĺz a pokojný spánok a toto mám za to. Nespavosť a slzy bosporu. V doprovode zvuku môjho nedoplatku za teplú vodu som premýšľala, ako chutila nespavosť, keď sme okrem neskorého kapitalizmu boli uväznení ešte aj v pandémii. Pretože to bola doba, keď som sa s insomniou stretla po prvý krát v plnom rozsahu. Žiadna trial verzia, normálne polročné predplatné. Nemusím sa ani veľmi namáhať, pretože som si o tom vtedy aj písala. Bola som nezamestnaná, dni boli tekuté ako svetre košičanov počas vianočných trhov a chemická rovnováha môjho mozgu krehká ako škrupinka prepeličieho vajíčka. Fiona Apple pritakáva. A tak potom svet vyzerá:

Zasa jedna z tých nocí, keď neviem spať. Moje lovcozberačské telo skrátka tento stav žitia či prežívania nedokáže pochopiť a ja sa mu vôbec nečudujem. Kolektívne hibernujeme zaživa pre väčšie dobro. Najväčšie vzrúšo dňa – cesta do potravín a tam tiež nejdeš každý deň. To je ale asi to jediné, čomu moje lovcozberačské telo a mozog ešte stále rozumie a na čo počúva. Prísun dopamínu na počkanie a koniec koncov jesť sa musí. Miešaš v ústach dru tyčinky s čokoládou kráľovstvo zvierat a tváriš sa, že sú to praclíky Flipz. Vynaliezavosť bola vždy jedna z mojich integrálnych devíz.

Púšťam si na spanie meditáciu. Meditácia ma cez deň vždy uspáva. Spomínam na situáciu, keď som počas jednej zaspala o desiatej ráno. Imerzívny les – mobil mi v ruke vibruje a Ofosu hovorí, že si mám predstaviť, že kráčam v lese a do ruky mi sadla firefly. Čo do_pekla je firefly netuším, google translate mi bohužiaľ do mikročipu počas celoplošného testovania nenainštalovali. Škoda. Tipujem, že podľa vibrácie to môže byť asi vážka. Pekné, pomyslím si, no bohužiaľ, Ofosu, toto nestačí na to aby som zaspala. (V príčetnom stave ráno zisťujem, že je to svetluška)

Nasleduje simulácia zvukov dažďa. Atmosférické podmienky v izbe mením klikom na počkanie, ach my lidé pozdního kapitalizmu, pomyslím si. Snažím sa počas toho všetkého nehýbať. Možnože keď sa nebudem hýbať, bude si moje telo myslieť, že už spím. Teória v pohode, no spánok neprichádza a v mojej izbe už dopršalo.

Posledný pokus. Púšťam si biely šum ako sa niekto hrabe v lego kostičkách. Ako fakt, nemôžeš mi povedať že sa nesnažím.

 

Sen vyvolaný preletom včely okolo granátového jablka jednu sekundu pred prebudením

Henry Rousseau - Le Rêve
The Dream, Henri Rousseau, 1910, Museum of Modern Art New York
Dream Caused by the Flight of a Bee Around a Pomegranate a Second Before Awakening, Salvador Dalí, 1944, Thyssen-Bornemisza Museum

Pri mojich snahách spať si teda predstavujem, že sa prechádzam v lese. Alebo som ženou z obrazu Henryho Rousseau, ktorá bola teleportovaná do lesa na diváne. Žena spiaca na gauči vraj sníva o tom, že ju transportovali do lesa, počúvajúc zvuky z nástroja zaklínačky – povedal o svojej maľbe Rousseau. Už aj za jeho čias mali kadejaké asmr metódy, o tom niet pochýb. Mňa sa teda pokúsil zaklínať Ofosu a lego a ajtak mi to nepomohlo teleportovať sa na posteli do snov. Čo robím zle?

Paradoxne, nad posteľou mi dva roky visel Dálího Sen vyvolaný letom včely okolo granátového jablka sekundu pred prebudením. Teraz už nevisí a ja som perpetuálne v realite sekundu pred zaspatím.

Nedobrovoľne sa oberám o sny a to ja pritom milujem snívať. Aj Kundera tvrdil, že sny sú priam estetická aktivita, hra predstavivosti, ktorá je sama o sebe hodnotou. Sen je dôkazom, že fantázia – snívanie o tom čo sa v skutočnosti nestalo, patrí k najbazálnejším potrebám človeka. Neviem celkom čo si mám o tom myslieť. Moje sny zvyčajne idú takto:

Sen vyvolaný preletom kinderhračky okolo môjho nosa jednu sekundu pred prebudením

Snívalo sa mi, že som spadla do takej obrovskej kopy kinderhračiek. Nie takej malej ako na fotke, ale aspoň dvojmetrovej. Ledabolo navŕšenej niekde v lese. Vysypali ju tam z takého nákladiaka ako sa vozí piesok. No a ja som do nej takto spadla zozadu, neviem aká bola zápletka, ale viem, že som sa začala v tých kinderhračkách topiť. Dostali sa mi do nosa a ja som nevedela dýchať. Už_už mi bol koniec. Zobudila som sa na to, že neviem dýchať. Náhoda? Tak trochu áno, bola som totižto prechladnutá a mala som plný nos. Morálne ponaučenie? Môj mozog je šialený. Ale Sartre by mi na to určite povedal, že môj mozog nie je šialený, môj mozog proste je. A ja by som na to už nemala žiadny protiargument. It is what it is. 

Táto séria vznikla v čase tesne po tomto sne

Privátne laboratórium snov

A strange carnival with automobile-animal hybrids. Michael Tyka
Ground still state of God’s original brigade, Michael Tyka

Neviem spať a tak skúmam. Výskumník z povolania. Zakladám privátne laboratórium snov s detašovaným pracoviskom na mojej posteli. Zapájam celý instagram a skúmam, ako na tom sme my všetci. 

Zisťujem, že už aj umelá inteligencia môže snívať kedy chce. V googli totižto analyzovali sny ich počítačov. Vysvitlo, že androidi vskutku snívajú o elektrických ovečkách, no aj o prasacích hadoch, ťavích vtákoch, rybacích psoch či vymyslených snových pohoriach. Niekedy mám pocit, že od nich nemám až tak ďaleko.

Diana sa mi pred dvoma týždňami po bedmintone priznala, že keď nevie spať, tak o štvrtej ráno vyberá z čiernej diery youtubu návody, ako sa nalepujú rôzne druhy tapiet. A ty čím zabávaš svoj neúnavný mozog? 

Veronika mi zasa napísala, že som bola v jej sne. Možno preto nespím, mám čosi na práci. V jej sne teda pracujem. Za pokladňou, v antikvariáte. Pena dní by sa mohla pri tomto sne skryť. Premýšľam, v koľkých snoch cudzích ľudí som už bola a koľkí cudzí ľudia už boli v tých mojich. A či pre to tiež nevedia spať.

Slony spia po stojačky a snívajú po ležiačky pravdepodobne tiež o slonoch. Sú nám najviac podobné. Každý človek vraj sníva niekoľkokrát za noc a v živote strávime až 6 rokov snívaním. Ja podľa mňa tak kľudne aj 9, demonštrujem na príklade.

Sny po siedmej hodine rannej chutia inak

Po epizóde insomnie ajtak raz zaspíš. Nedá sa bdieť donekonečna. Načasovanie nie je ideálne, no potom sa dejú veci…

Tak napríklad minule sa mi snívalo, že bola na výlete s Mišou. V hlave som videla všetko, dokonca aj mapu odkiaľ a kam ideme. (Život navigátorov) Niekto sa z diaľky ozval, že je debilina aby sme išli sedem hodín popri vode a že je to len pre odvážnych. Vybrali sme sa preto vnútrozemskou cestou. Počúvali pri tom Spice Girls a rozprávali sa o traumách z detstva.

Objavujú sa ti v snoch ľudia, ktorých poznáš alebo iba náhodní okoloidúci?
Ako dobre si väčšinou pamätáš sny?

Potom som išla na koláč s bývalým. Kaviareň už skoro zatvárala. Keď som okolo nej prechádzala v sne predtým, vo výklade bolo ešte veľa super koláčov, no keď som do nej už s bývalým vošla, mali z každého koláča iba po jednom druhu. Celkom ma prekvapila vlastná snová obrazotvornosť. 

Ale nazad k situácii. Zaujala ma ružová roláda, no v sne som si prehovorila do duše, že by som sa konečne mala prestať rozhodovať o veciach na základe vzhľadu. Pokarhaná takto sama sebou a svojím snovým ja som si nakoniec vybrala čokoládovú. Vzala som si aj kávu. Nikto nevie, čo si vzal ex. Kaviareň už skoro zatvárala a tak sme v nej boli iba my dvaja a barista-koláčonosič. Ten nás zjavne poznal, pristavil sa pri našom stole a neúnavne konverzoval, ako by to bola tá najnaplňujúcejšia činnosť jeho života. Bola som z toho otrávená dokonca aj v sne, úplne som cítila to, čo pociťujem keď ma niekto irituje pri vedomí. Niektoré časti našej osobnosti sú zjavne fundamentálnou zložkou nech sa deje čokoľvek – vedomie či nevedomie. Barista mal trochu afektovaný prejav a chcel sa baviť o korone, čo ma tiež otravovalo. Pýtal sa, ako som prežila ten tridstaťhodinový let a štyri letiská bez toho, aby som to dostala. Ako to sakra vedel. Kto mu to povedal?

Neskôr som sa viezla v aute. Bola som niekde v Aucklande s ľudmi, ktorých som vôbec nepoznala, no asi to boli moji kamoši, súdiac podľa atmosféry. Kamoška, čo sedí vedľa mňa je maorka. Tento výsek sna je v skutku menšinovo inkluzívny.

Kamoši sa dohadujú, že chcú ísť do kina a že si booknu hotel v Aucklande, lebo je to ďaleko ísť domov autom po kine. Aká blbosť, vôbec by to nebolo ďaleko. Ja zrazu prepuknem v búrlivý plač. Kamoška Maorka sa pýta, že čo a ja smoklím, že nemôžem ísť do kina, lebo som chudobná. Nič v zlom, ale v tom období dosť pravda. Taktiež kino stojí okolo dvadsať dolárov aj viac. Tiež dosť pravda. No a na to sa všetci traja kamoškovia na mňa osopujú, že však nech nie som rozmaznaná. Nech predám nejaké svoje topánky a že toľko vecí mám, nech niečo predám. No a ja ďalej smoklím a ešte viac, že ja už skúšala predávať niečo na TradeMe, ale že nikto nič nechce a že som predala iba nejakú blbosť za tri koruny.

Zvyknú sa ti sny opakovať?
Kde sa v nich nachádzaš?

(Dúfam, že za tento sen ma nepríde zatknúť AI polícia, ktorá tu úraduje) Potom som bola v kostole. Alebo v nejakej takej cirkevnej budove. Bola som tam s nejakým chlapom, klasika. Moja mama tam bola tiež, odvolávala sa v predsieni na nejaké svoje práva na základe toho, že je pokrstená. Typické. Vzorec sedí aj keď som celkom nepochopila, aké výhody plynú z toho, že je niekto pokrstený. Ale poďme ďalej. Boli sme v predizbe v kostole, ktorá viedla z hlavnej chodby. Zrazu sa tam zastavila polícia. Razia. Prišli aj so psami, že hľadajú drogy. Ja som samozrejme nič nemala, no môj frajer alebo čo to bolo za týpka mal na posteli vyvalenú trávu a na stole pri dverách takú tú drtičku na ňu. Nie žeby som sa tomu rozumela. Ale fascinujúce, z akej až dávnej minulosti si vie mozog pospájať súvislosti. No takže prišli tam tí policajti do izby, frajerovi strašne stiahlo riť, nestihol skryť kontraband. Tá izba bola predsa skoro hneď pri hlavnom vchode. Policajti mali dvoch ovčiakov, ktorí sa potom zmenili na dva sivé krátkosrsté chrty. Tieto chrty vošli do izby, tráva na posteli a ony nič. Pomyslela som si – to je mi ale policajný pes, wau. Pes ešte aj vyskočil na posteľ a vycikal sa do jej stredu, bola to asi fena, súdiac. Strúhol na mňa previnilý pohľad, ovoňal trávu rozloženú na posteli, zoskočil z nej a zmizol. Nechápala som, že policajt tú trávu pravdepodobne aj videl, ale kedže pes bol spokojný tak to totálne odignoroval. Než odišiel z dverí zvrtol sa a spoza chrbta z otočky oblúčikom hodil na druhú polku postele šteniatko dalmatínca, ktoré elegantne pristálo v duchne. Dalmatínec mal jedno oko modré a výrazné škvrny na tvári. Na chvíľku som pocítila závan nehy.

Spánková paralýza

Môj mozog si rok 2020 vybral ako rok, kedy mi prvý krát dopraje spánkovú paralýzu. Aké príznačné, nečudujem sa mu. Ja samozrejme, mentálny akrobat, som na to bola pripravená. Toľko krát som nad tým v živote už premýšľala, že ako sa mi to stalo, uvedomovala som si ju. Nebolo to isto ani bdelé snívanie, pretože som nijako nemohla ovplyvňovať obsah. Aj to, že som si ju uvedomovala, nijako nemení nič na fakte, že obrazotvornosť bola desivá. Akurát som ale vedela, že sa mi nemá čo stať. Spali sme práve na nejakom airbnb dome na výlete na južnom ostrove na Zélande. Skúšala som pohnúť rukou, potom nohou a potom očami. Nič. 

Zažil/a si už niekedy spánkovú paralýzu?

Tesne pred tým sa mi snívalo o nejakom dlhom schodišti smerom dole, takom ako sú v novozélandských domoch, vycerených zuboch dalmatínca a že niekto, nejaké nebezpečenstvo, je za dverami na konci tých schodov. No a potom som otvorila oči a nemohla som sa hýbať. Čo s takým mozgom? Snívať či nesnívať – to je otázka.

Keď sme boli so sestrou malé, mali sme doma obrovskú čiernu knihu s príznačným názvom Veľký obrazový snár a často sme si ráno vyhľadávali významy toho, čo sa nám snívalo. Keď sme boli so sestrou malé – teda ja, ona je vždy tá veľká, život v snoch bol akosi jednoduchší. Aj ten mimo nich. Na všetko sme tam našli odpoveď. 

Teraz neviem ako by si taká knižka poradila s ružovou roládou a vycerenými zubami dalmatínca. Svet sa skomplikoval a snáre na toto tempo nie sú pripravené. Ani tie internetové. A neviem, či my sme na tom lepšie. 

Zolova obľúbená otázka ráno po prebudení je, že čo sa mi snívalo. U neho v Štiavnici sa mi v poslednej dobe snívajú tie najdivokejšie sny. Niečo vo mne ten chlapec a to mesto podnecuje, divoké mentálne vlny. Mozgové vlnobitie. Už si ich nepíšem, no je zaujímavé pozorovať, ako sme sa si navzájom ešte nejakú dobu nezjavovali v snoch, až po čase. Sprítomnili sme sa v podvedomí toho druhého. Odtiaľ už niet cesty späť.

Takto blízko

Ako dlho sa musíš s niekým poznať a ako blízko musíš byť, aby si sa im zasníval? Myslíš, že sa dnes v noci niekomu s tebou snívalo?

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.