Azory. Súostrovie na polceste do New Yorku, v strede ničoho. My sme sa v novembri ocitli na hlavnom z ostrovov - São Miguel a tuto vám predostieram moje impresie. Lebo Azory si bárskde človek vygoogli, ale takto som ich videla ja. Magično, kde na vrcholku hory počuješ svoj dych a kde sa tráva tak trochu inak zelená. Pomiešané spomienky a vizuálne fragmenty, ako by to už ani nebola pravda. Lebo už len to ti po výlete ostane kdesi v podvedomí. Naozaj sme tam boli, alebo to bol iba daydreaming?

Ani som nechcela rekapitulovať, no potom mi došlo, že to bol fakticky vcelku zásadný rok pre moju osobu. A že rekapitulácie sú super, tak aspoň pre seba. Let's go!
2016 bol rok kedy
- sa mi celý život zvrtol, a mala som prsty od inkoustu
- som dostala pred meno titul baklažán bakalár, a vlastne nijako to môj život neovplyvnilo až na tú agóniu očných kŕčov pred monitorom než som tieto písmenká pred meno vytesala. Avšak práve tieto dve litery boli mojou vstupenkou do už polovybaveného Lisabonu, to nevzdáš!
- som tak trochu menej blogovala a viacej participovala v realite
- som mala prvú opravdickú prácu kde som musela komunikovať s ľuďmi a bolo to celkom super, moja rokmi pestovaná introvertná záhradka dostala riadnu nakladačku bagrom medzi oči a ja som sa zas o kúsok zmenila. Pochopila ako fungujú ľudia a hodila za hlavu všetok stud
- som celé leto strávila vo výdajni radosti, čiže som leto (skoro) nemala
- som si kúpila intergalaktické topánky, s odstupom času to nepovažujem za až tak múdru investíciu
- som bola prvý krát na Pohode a takto sa mi tam páčilo!
- som prečítala veľa kníh
- som predala moju prvú zrkadlovku, ku ktorej ma viazal veľký sentiment, kedže som ju dostala na osemnástku a kúpila si premakaný Canonček a vysnívanú 50tku 1.4ku
- blog oslávil šesť rokov a vo výročnom dotazníku som sa dozvedela strašne veľa vecí, ktoré sa ku mne normálne nedostanú a ktoré ma v značnej miere motivujú písať ďalej
- som sa odsťahovala do Lisabonu
- som spoznala dievča, ktoré je Ja len z inej zemepisnej šírky. Hejka Laura.
- som navštívila Azory a ocitla sa tak v strede ničoho, na ostrove plnom opitých ľudí, prenádhernej prírody a kráv
- som hrala na air drums v zadnom sedadle auta zatiaľ čo Laura hrala na air guitar a bolo to mega. Naša fiktívna kapela prežila celé tri dni zadných sedadiel
- som mentálne dozrela, prefarbila sa na svoju prirodzenú farbu po pár týždňoch v Lisabone vyšlo moje celé mentálne dozretie navnivoč, zmyl ho oceán, temer jedným šmahom vlny
- som išla do Paríža, celkom sama, stretnúť sa s Ivanom. Bolo to super, asi by som o tom mala tiež niekedy napísať, boli sme anti turisti a anti taxi a náramne si to užívali.
- som urobila svoj prvý asynchrónny tcp/ip server a prvú fazuľovú polievku (v ten istý deň, náhoda?)
- môžem povedať, že som sa naučila solídne variť
- som to dotiahla na úroveň A1 portuguese
- som spolu s francúzkou a nórom urobila prvú robotickú case study o tom, či robot môže mať autoritu
- som strašne veľa meškala, lebo ja som už taká osoba
- sme sa na vianoce doma nepohádali a oco neskritizoval žiadne jedlo
- som zažila totál portugalský silvester
- som prekonala hranice niekoľkých štátov i svoje vlastné, niekoľko krát.

Napriek tomu, že je moja bezradná existencia fyzicky na míle vziadená rodnému kraju, i zachcelo sa mi povedať čosi. Povedať. V rodnom jazyku. Naj jazyku na svete, lebo naj je predsa pre každého ten, ktorý nosí v srdiečku. Portugalčina je síce pekná, no žiadne slovné akrobacie v nej nezvládam, moja reč je tak trochu zéťépé, no nejde o to. Aj keby som ju mástrovala do nebies, Slovenčina pre mňa ostáva fantastickým jazykom, preto dnes milujem svoj deň a namiesto učenia sa na Machine Learning skúšku musím predostrieť pár slovensky ladených tém.

(alebo aj postrehy večného dieťaťa nazerajúceho na svoje metamorfózy)

Dospelosť je:
- keď si uvedomíš, že zmena cifry v kalendári tvoj život veru nezmení.
- keď si navaríš chutne a prekvapivo aj zdravo a použiješ pri tom aspoň jednu brokolicu. A prestaneš ju konečne volať malý stromček. (Vždy keď nastane takýto jav, poviem si, že by som kľudne mohla byť matkou)
- keď perieš podľa farieb. Jedným dychom dodám, že tento životný úkon ma naučil, prečo dospelosť chodí v temných farbách, už mesiac neviem samapreseba naplniť práčku bielym...
- keď ťa platenie nájmu už prestáva mentálne bolieť (ale tie rozmanité hodnoty energií ajtak vždy prekvapia sťa veľkonočná šibačka na vianoce).
- keď prestaneš strácať gumičky do vlasov.
- keď sa ťa názory ľudí prestanú dotýkať, ale že totálne (dotýkali sa niekedy? ale hej, pamätám si, boli časy).
- keď piješ víno a vodu jedna k jednej (portugalský návod na prežitie v spoločnosti).
- keď ti ani jedna ponožka pri praní nestratí svoju kamošku.
- keď so sebou nosíš dáždnik, aj keď hlásia 25 stupňov. (tak ako, ako to je, ako to je, a čo z toho sú len moje paranoje?)
- keď sa vieš postarať o africkú fialku. Ak dáš gerberu, to je mega dospelosť.

Hlavne s humorom vážené a vážení. Dospelosť treba brať hlavne s humorom a nie príliš vážne, tak ako moje rečičky, ktoré dnes oscilujú na hladine búrlivých výšin. Lebo toto som ja. No takisto dospelo nedospelá, čo večne mešká, zaspáva na budíky a zo Slovenska si do cudziny priniesla namiesto hory šiat orechy (lebo v Portugalsku sú mega drahé a mega mi chýbajú), šesť knižiek (lebo slovenčina je láska na celý život), pol kila bryndze (toto lebo nepotrebuje) a husle. Na Feira da Ladre si kupujem platne, ktoré si nemôžem momentálne ani vypočuť a knižky v jazyku, ktorý neovládam. Môj peračník pripomína arzenál dievčatka veku predškolského a stále nemám vodičák.  Racionálne iracionálna.