J. Čapek: O Psíčkovi a Mačičke.

Raz celý deň pršalo, všade bolo mokro a zima a psíček s mačičkou nemohli ísť von a nemali čo robiť. A tak sa zhovárali.

– Vieš, mačička, my by sme tiež mali mať dáke hračky, ako majú deti. Keď takto prší,mali by sme sa s čím hrať.

– Čože ja, ja tých hračiek veľa nepotrebujem. Mne stačí aj klbko nití alebo kúštik papiera. Ale poznám deti, ktoré majú toľko hračiek, že nevedia, čo s nimi, a ani sa potom s nimi nehrajú a len ich porozhadzujú po všetkých kútoch.

– Veru,- vrčal psíček, – a nie je to pekné od tých detí. Ani nedávajú na tie hračky pozor, majú ich špinavé, rozbité a roztrhané, škoda vravieť!

– To sú neporiadne deti, -povedala  mačička. – Koľko pokazených hračiek som ti ja už videla! Takým deťom, ktoré si nevedia svoje hračky vážiť, by sa ani žiadne nemali dávať. To teda keby psíčkovia a mačičky mali hračky, iste by s nimi zaobchádzali lepšie než neporiadne deti!

– Tí určite,- povedal psíček. – A zle by so svojimi hračkami zaobchádzali len neporiadni psíčkovia a mačičky. No tých je málo, ale pri deťoch je to horšie, tie by mali mať lepší rozum než malé mačičky a psíčkovia.

A tak sa rozprávali, až z toho zaspali a spali až do rána. Keď sa prebudili, svietilo krásne slniečko a ani troška nepršalo.

– Je pekne, tak pôjdeme von, – povedali si psíček s mačičkou. A ako tak vonku chodili, počuli, ako niekde niečo tenko plače.

– Čo to tak tenulinko plače, nie je to nejaký vtáčik?- povedal psíček.

– To nebude vtáčik, to možno plače nejaký chrobáčik, že sa mu niečo stalo, – vravela mačička.

– Alebo plače nejaký motýľ, – povedal psíček.

– Alebo možno nejaká zlomená kvetinka, – rozmýšľala mačička.

Nuž hľadali, hľadali a dívali sa dookola, odkiaľ to tak tenko plače. A teraz už videli, čo to plakalo tak jemne  a tenulinko. Celkom v kúte vo vysokej tráve – a tá tráva bola po daždi ešte mokrá – ležala pod žihľavou malá bábika. Nejaké decko tam tú malú bábiku stratilo alebo zahodilo a bábika tam ležala už niekoľko dní, pršalo tam na ňu, až mala šatočky celé mokré, hlavičku mala trochu obitú a bola hladná a trocha aj kašľala a bála sa tam taká sama.

– Prečo tak plačeš, bábika malá? – pýtali sa jej.

– Ja plačem, lebo mi je ľúto, že ma moje dievčatko sem len tak hodilo a že som hladná a že mi je smutno, keď som tak sama.

– Chuderka, aj nám je ťa strašne ľúto, – povedal psíček. – To dievčatko, to nebola tvoja dobrá mamička, keď ťa tak mohla hodiť a nechať. To sa takým malým dieťatkám, ako si ty, nemá robiť, lebo sú maličké a nemôžu si pomôcť.

– Vieš čo, nám je ťa tak ľúto, my sa ťa ujmeme  a vezmeme ťa k nám, keď to tvoje dievčatko ťa nechcelo, – povedala mačička.

Vzali pohodenú bábiku a opatrne si ju niesli domov. Bábika už neplakala a bola rada, že sa už nemusí báť taká sama v mokrej tráve a v žihľave.

-Tak, teraz máme svoju bábiku, tú sme našli, to bude teraz ako naše dieťatko, – radovali sa psíček s mačičkou. 

Mačička zobliekla bábike mokré šatočky, vyprala ich, lebo boli zamazané od blata, a dala ich na slniečko usušiť, aby zase boli čisté a suché. Psíček uložil bábiku do postieľky, aby sa zohriala, a priniesol jej rožtek a hrnček mlieka. Bábika sa najedla a v postieľke pekne zaspala. Psíček s mačičkou chodili dookola len na prstoch, aby bábiku nezobudili, a tešili sa z toho, že teraz majú dieťatko. A mačička povedala psíčkovi:

– Ja ti voľačo poviem. Teraz keď už máme toto naše dieťatko, tak sa oň musíme starať.  

-Veď sa aj budeme, a budeme sa o ňu oveľa lepšie starať než tá nedobrá mamička, to neporiadne dievčatko, čo tú bábiku zahodilo! Tá bábika sa bude čudovať a bude sa jej to páčiť, ako sa u nás bude mať dobre. My ju, duša moja, nikdy takto nezahodíme!

– A budeme ju držať pekne v čistom, – povedala mačička. – Vieš, my mačičky sa stále umývame a češeme, to si už ja vezmem na starosť. Ale ohó, havko, veď my pre ňu nemáme nijaké hračky, a ona sa predsa bude chcieť s niečím hrať. Ale kde my pre ňu dáke hračky vezmeme, keď žiadne nemáme?

– Hm, veru nemáme, s hračkami to bude u nás ťažká vec!

– To teda bude, -povedala mačička. – Musíme o tom porozmýšľať.

Tak o tom rozmýšľali, ako by sa dostali k nejakým hračkám pre tú bábiku. Žiadne nemali, urobiť hračky nevedeli, to ani deti nevedia! A ukradnúť potajomky nejaké hračky deťom, keď sa deti hrajú, to nie! To by náš psíček a mačička nikdy nespravili! Psíček rozmýšľal a rozmýšľal až to vymyslel.

-Už to mám, už som na to prišiel!- kričal psíček.

– Nekrič tak, – šepkala mačička, – veď nám prebudíš naše dieťatko!

– Tak pozri, ja ti to poviem. Predsa včera sme sa rozprávali o tom, koľko majú deti hračiek a ako si ich nevedia vážiť, a koľko ich porozhadzujú a postrácajú. A práve dnes sme našli pohodenú bábiku. A tak ja budem hľadať, či ešte nenájdem niekde nejakú hračku, ktorú deti stratili alebo pohodili, a tú dáme našej bábike!

– To bude dobre, – zaradovala sa mačička, – tak choď, popozeraj sa, hľadaj, možno niekde nájdeš nejakú pohodenú hračku, ktorú by sme mohli dať tej našej bábike.

Psíček išiel, díval sa, a to si, deti, ani predstaviť neviete, čo všetko našiel! To vy, deti, ani neviete, koľko hračiek ste už pokazili, postrácali a pohodili! Vy na to hneď zabudnete, ale psíček ich našiel všetky. Tuná v tráve našiel loptičku, inde formičky a mištičky na piesok, korálky, farebné kocôčky a nejaký riad, našiel pohodený sporáčik, stoličku z kuchynky, plno obrázkov, píšťalku, lyžičku, lopatku na piesok, postrácané drevené domčeky a stromčeky a zvieratká, a našiel toho toľko, že to ani uniesť nemohol.

– Jejda, – tak sa čudoval a radoval, – ale bude mať tá malá bábika hračiek!

Priniesol to všetko domov a mačička bola prekvapená, koľko toho je.

-Bože, čo len tie deti toho narozhadzujú a postrácajú! Zopäla labky a povedala: – Tak ja sa tiež ešte pôjdem pozrieť. Veď vieš, havko, ja presliedim a prekutrem všetko, kam ani ty nevlezieš. A istotne toho tiež ešte dosť nájdem.

Mačička išla, hľadala, všetky kútiky preliezla a prekutrala. A bodaj ho, deti, keby ste len vedeli, čo tam všetko ešte našla! Čo vy len tých hračiek pohodíte, zabudnete a postrácate! Niekde pri plote našla vedierko a inde pokrčenú polievaciu kanvičku, v žihľave našla kocky zo stavebnice, v tráve topánočky a pančušky, postrácané z iných bábik, a našla aj knižku s rozprávkou a obrázky a vreckovôčku a farebné handričky a cverny. A inde zasa našla ručnú prácu a ihlu s tupým koncom, takú, čo nepichá, a našla jednu bábičenku, celkom maličkú, bábike na hranie, farebné papieriky, loptičku s pierkami, krúžok na hádzanie a ešte nejaké riadiky, no, našla vám toho pohodeného a postrácaného toľko, že to ani pobrať nevládala.

Priniesla to všetko domov a bolo toho toľko, že by si z toho mohli zariadiť obchod na predávanie hračiek. A to všetko  postavili tej pohodenej bábike okolo postieľky. Bábika sa prebudila a veľmi sa tešila, keď videla okolo seba toľko hračiek, a strašne sa jej u psíčka a mačičky páčilo. Hrala sa a hrala so všetkými tými hračkami, a bolo ich toľko, že sa so všetkými  ani poriadne pohrať nemohla. Psíček a mačička jej dali meno Zuzanka a mali ju veľmi radi a ona zase mala veľmi rada ich.

Tak sa tam pri nich mala dobre, že na svoju bývalú mamičku , na tú neporiadnu dievčičku, čo ju do žihľavy pohodila, nikdy si už ani len nespomenula. A na všetky tie hračky, ktoré jej psíček s mačičkou našli, dávala pekne pozor, ani jednu nepokazila, ani jednu nikde nezabudla,  nestratila ani nepohodila.

A tak sa teda stalo, že úbohá pohodená bábika mala zo všetkých detí a bábik na svete najviacej hračiek.