Postrehy uplynulých dní:
- choďte do kina na Gone Girl, skoro som sa pototo od strachu a verím, že nabudúce mi už nikto nedovolí vybrať film,ale inak veľmi kvalitné! Teda minimálne mnou to otriaslo a ešte bude otriasať nejaký ten piatok.
- čo znamená posun času o hodinu pre blogerku.dnešných.dní? Obrovský problém tretieho sveta alebo aj slnko zapadá už o 16:30 (ifyouknowwhatimean), raTujme sa milé spolublogerníčky.
- nie je únava, ktorú by nevyriešili tri kávy alebo aj keď to takto pôjde ďalej, v žilách mi miesto krvi bude prúdiť podľa.cibiskita elixír života
- keď v noci neviete spať, nikdy nie je taká neskorá nočná hodina aby nemohla byť ešte neskoršia
- keď ťa život omrzí, viac ako treba, zober si nôž a odrež si... kúsok chleba. (#deep)


Neviem ako zmenežovať prídel fotomateriálu do blogu. Fakticky. Dnes vám síce ponúkam takmer čerstvé ešte teplé rožky fotky, no v zálohe mám asi tak milión fotiek z Prímorska, jeden post z Budapešti, nejaké Košické ešte z augusta a septembra. Jojooj ale však internet veľa znesie, i chaosu,či?

Je to tu, sezóna VKV začala! (Vysvetlenie tejto skratky si pýtajte u bársktorého Košičana). Niežeby som sa tomu tešila, to teda nie, človek si na také niečo nezvykne ani po 21 rokoch života, no teším sa že okrem vkv, som tu dnes i ja. Tuto na mojom malom pieskovisku, na mojom kúsku kódu, tu pri mojom štvorročnom blogerskom decku. Beriem lopatku a formičku a usilovne pracujem na kapkejku z piesku textu. Zasa si tu vyťukávam svoje bezpredmetné riadky a teším sa z toho. Možno banalita, no po nekonečnej odysee chorého počítača a potom chorej mňa (o tom sa vám tu nebudem sťažovať, no bolo to dosť zlé na to aby mi teraz robila radosť takáto maličkosť), teším sa z každej zdravej chvíle a tak som si dnes dopriala za šálku bezstarostného blogovania. Aj keď popravde nezaslúžim si, mala by som robiť veci prospešnejšie mojej budúcnosti, no čo. Little party never killed nobody či ako sa to?

Po prudko metaforickom  a abstraktnom úvode o čosi pragmatickejšie a o štipku realističkejšie pokračovanie,alebo aj zo života kybernetky po 1497krát. Fínsko sa dalo do pohybu (tým nemyslím tektonicky, ale moje Fínsko, moja nádej, môj nový polročný život, moja aurora borealis každodenná) a pokorila som byrokraciu, ktorá zajtra putuje pekne krásne doporučene do mojej zemi zasnúbenej. Občas keď ma chytí taká fínska nálada, tak si do štvrtej ráno pozerám na youtube a instagrame všakovaké videá a fotky z môjej budúcej vlasti a neviem či si dokážete predstaviť a či vôbec ja dokážem opísať, aký je to pocit. Ale je to také, teplé pri srdiečku, joooj. Domovina volá, odpustite mi patetické vsuvky.^^

Vznik dnešnej obrazovej prílohy sa datuje ešte do doby kamennej do minulého mesiaca, keď naše životy ešte neznepríjemňovali povestné košické vetry, takže pochopiteľne neumrzla som v tom. Koniec hlásenia.

Podľa môjho wannabe.time.management kalendáriku majestátne visiaceho na korkovej nástenke prekrývajúc mapu Fínska [všimnite si priority, alebo aj to už je čo, keď niečo prekrýva moju milovanú krajinu], včera tu mal svietiť posledný diel károvaného seriálu, no ehm viete ako to.
Aj majster drevorubač si občas utne ruku alebo ako sa to a aj slečna kybernetka občas pochybí a skrátka..  Podarilo sa mi docieliť veľmi zaujímavé veci a skomplikovať si život o 258%, rozumej bola som vyššími silami donútená preinštalovať si nemenovaný operačný systém (okná) a tak nemám nič. Žiadne vyčančané programy, programy do školy ba ani programy bežného virtuálneho prežitia. Po zapnutí znovuzrodeného windowsu ma čakal internet explorer a nemenovaný neschopný antivírus (pocity: gonna cry, wanna die).  Po symbolicky vyronenej slze som ako správna pragmatička začala riešiť moju žalostnú situáciu a dávať moje znovuzrodené bábo do laty. Čo je ale podstatná informácia z hľadiska blogu, Fotošopy sú gone. Z toho vyplýva,že dnes musím pracovať s tým, čo mám v zálohe a teeeda konečne uvidíte fotky z F&F showroomu. Ak ste poctivý sledovateľ slovenskej blogoscény, asi ste ich už videli odtamadiaľ pol milióna, takže som sa snažila to poňať po svojom a ukázať vám vecičky, čo upútali moje zraky a hmaty. Hlavne teda yeti kabátec, huňaté štóly, čiernopierkové čosi a superské kabáty po kolená. Here we go:

Bolo mi vyčítané, že som totálne zanevrela na inšpiračné príspevky. Konkrétne Cibiskit mi povedal a ja teda promptne reagujem ďalším mini seriálom z mojej dielne pod ne.lichotivým názvom Obsesie (wiki hovorí, že sú to nutkavé predstavy pri niektorých poruchách, chorobne sa vnucujúce predstavy; duševná choroba s vtieravými stavmi, posadnutosť - psychodelikt), no berme to prosím všetci spoločne s nadhľadom. O čom to teda bude? Každú nedeľu vám predstavím vecičky môjho osobného zbytočného luxusu. Skrátka sa rada rozmaznávam peknými obalmi a v 99,9%  prípadov sa stáva, že v peknom obale sa skrýva aj pekné/chutné/voňavé/fajnové vnútro. [Keby to tak bolo aj pri ľuďoch, všakže...]
Všetky časti nebudú len o obsesiách tešiacich tráviaci trakt, mám pripravené aj čo to z papiernictva či zdravotníckych potrieb. (záhadnosť exponenciálne narastá, uu). Dnes to bude o fancy.pitíčkach ako som spomínala už i na nemenovanej sociálnej sieti, nebudem sa nejako prehnane o nich rozpisovať, to treba ochutnať, však chápete. Tak teda poďme na to:

 
Ak poznáte Fentimans, tak možno skôr z takých malých fľaštičiek. Ja najviac obľubujem práve na fotke vyobrazenú Ružičkovú limonádu, aj keď je pravda, že som ešte neochutnala všetky príchute a že ich teda je!

Ak aspoň trochu sledujete môj blog, a to ani nemusíte byť antropológ či iný ológ, stačí, že vám slúžia tyčinky a prípadne aj čapíky, môžete spozorovať, že moje oblečko väčšinou hýri všakovakými farbami, melónikmi, obláčikmi, čerešničkami, kytkami, jednorožcami grcajúcimi dúhu a i. Takisto moji kybernetickí spolužiaci majú pozorovacie schopnosti ako správni ITčkári vycibrené a teda keď sa mi raz za 187 rokov podarí namixovať z mojej infantilnej paletky celé.čierne.všetko, nevyhnem sa otázke:

"Čo si dnes taká temná?"

Vtedy sa len potmehúdsky pousmejem popod imaginárny hipsterský fúz a odvetím:

"Aby som ladila k mojej temnej duši!" 

Keď sa nad tým tak spätne zamyslím, asi na tom bude aj kus pravdy...