Free Lines Arrow 2016 | ♥ D.

LISABON IV. - Z denníka alternatívnej portugalčanky 1

Na stretko s Laurou som sa vybrala tak trochu alternatívnymi cestičkami. Metro kartu sa mi podarilo vybaviť svojho času iba pred týždňom ale to je na iný blogpost, no ani ju moc nepotrebujem. Všade chodím, lebo chodiť je super. Všetko vidíš, nasávaš atmosféru, každú kachličku očami znášilňuješ. Okej, mám asi tak 4489 miliónov giga dátový tarif lebo portugalskí operátori to je maximalizmus na entú a okrem kachličiek občas znásilňujem aj GPS, no vždy nejako vybočím z trasy. Som alternatívna. Tak ma volá aj on. A minha Portuguesa alternativa. Vybočila som teda, zmiatla satelity a našla strašne super štrvť.

LISABON III. - Life is a beach.

Tento článočok píšem v momentoch, keď život nie je pláž už ani omylom. Pripomína skôr oceán povinností ako Atlantik, no uznala som za vhodné, že toto je práve ten ideálny čas na pripomenutie si všetkých pláží, ktoré moje zúbožené päty zočili. Porque?
Lebo piesok popoludní strávených na Carcavelos vytriasam z Kankenu dodnes.
Lebo kokosové palacinky s poslednou štipkou nutelly a jahodami chutili najlepšie na Guincho.
Lebo moje jediné žabky sa v prach obrátili po divokom hikingu v ústrety Ribeiro do Cavalo.
Lebo keď ajtak všetci nakoniec skončia na Caparice. Aj ty.

  Praia do Guincho  
Na Guincho si trochu pocestujete, to nie je len tak, odhliadnuc od týchto okolností, Guincho je moja najobľúbenejšia. Divočina. Nie veľmi na kúpanie sa, skôr na rozjímanie o nesmrteľnosti chrústa a nachádzaní vnútorného nepokoja či iné ekvivalentné témy. Len pozor, aby vás pri tom nezmiatla nejaká roztopašná vlna, čo sa stalo nám. Z ničoho nič, všetko bolo pod vodou. Nebyť môjho dokonalého heršelčeka (nemať môj, beriem vínový ahjaj) a jeho schopnosti odolať vode na 102%, už by som asi mala po všetkých elektronických zariadeniach, kedže ja som si vtedy rozjímala trošku pri brehu zatiaľ čo dievčatá sedeli na uteráku. Spláchlo nás ale všetky bez rozdielu.

  Django Django - Life is a beach  

LISABON II. - Ako bývam.

Pamätáte si tu ešte niekto ako som tak trochu stresovala s ubytkom? Predsalen kupovať si cez internet miesto, kde budete skláňať hlávku minimálne polroka, to chce istú dávku odváhy. Ako som už spomínala, fotky na webe vyzerali podľa môjho úsudku vcelku biedne. Uznala som však za vhodné, že som už dosť stará na to, aby som sa naučila robiť kompromisy. Vzala som nakoniec izbu, ktorá sa mi ani moc nepáčila, lebo však dospelí ľudia robia dospelácke rozhodnutia a nemusia sa im vždy na 487% páčiť. O to väčšie bolo moje prekvapenie keď sme konečne dobačovali a dotaxíkovali na danú ulicu (že vôbec existuje), do bytíku, kde nás čakal vcelku milý landlord. A že reku ladies first, tak najprv moja izba. Vošli sme dnu a ja som skoro odpadla. Ako vážne, naživo to vyzeralo asi tak stokrát lepšie ako na tých dvoch fotkách čo tam dokopy boli a mne spadli zo srdca všetky kamene, ktoré sa tam nazbierali od momentu booknutia izby po jazdu taxíkom až po pofidérne šplhanie sa na štvrté poschodie našej chyže...

  Metronomy - The Look  

LISABON I. - Dni s prívlastkom prvé.

Zajtra to budú dva týždne čo mi moje zodraté päty omýva atlantický oceán a čo som sa nezmohla ani na bodku na blogu. Život tu plynie o hodinu pozadu, o čosi pomalšie a predsa rýchlejšie. Nikto sa nikam neponáhľa a predsa sú hodiny akosi tesnejšie. Asi ako Lisaboňské uličky. Prvé dni boli bezstarostné. Bez školy, administratívy, povinností. Ľahkosť bytia sa vznášala nad spoločnými raňajkami a piesok bezstarostných dní vytriasam z batohu na prednáškach ešte dodnes. To, že ma život chce niečo dôležité v nasledujúcich piatich mesiacoch naučiť som vedela už v momente prekvapenia, keď som sa dozvedela, že žijem so štyrmi chlapmi. Chlapcami, pardónček. A že ma učí, to by ste kukali. Zajtra to budú dva týždne čo som tu a dvadsaťtri rokov čo som na svete. Nie je to nádhera?

  Cage the Elephant - Cigarette Daydreams  

Dni s prívlaskom posledné.

- posledné dni na Slovensku sa nesú v znamení žalúdočných kŕčov a neutíchajúcej insomnie vyvolanej faktom, že to, o čom len hovorím a píšem, sa v piatok stane skutočnosťou.
- posledné dni, kedy sa nemusím starať o jedlo. O pár dní sa zas mením na pravekého človeka a každý deň bude boj o holý život lovca zberača.
 - posledné dni v práci. Musím uznať, že mi to aj bude chýbať. Som tak trochu autista a libujem si v stereotypoch. Zvykla som si, je zo mňa ryba vo vode, no niekedy je potrebné rieku vymeniť za oceán.
- posledné dni oddychu. Po vylodení sa v Portugalsku mám ešte týžden než začne škola. Celý týžden pri oceáne chápete? Lisabon hlási 35 stupňov a Domčisko si môže nachvíľku oddýchnuť. Teda nechápte ma zle, bez práce nie sú koláče doláre a bez práce by som nemala za čo oddychovať. Teším sa.
- posledné dni posledných dní. Posledné dni vášho leta sú mojimi prvými. Šialené čo?

Nové výzvy.

Čo je nové v živote mladej kyberženy? Mám rozvrh. Opravdický portugalský a veruže to nebude ruka hore_noha v mori, jedine tak hlava v klávesnici. No o to viac sa teším na tieto už temer zabudnuté mozgovobunkové aerobiky a nové výzvy. Po lete strávenom v práci bude fajn vrátiť sa do školopovinnosti a sveta imaginárnych problémov a čísel. (Božemôj čo to píšem zachráňsaktomôžeš). A keby nebolo, všetky boľačky vylieči môj preplnený Lisabonský to coffee foursquare zoznam. #hriešnyzoznam


Back to future.

Kufor vedľa mojej postele opakovane dávi veci a zo mňa sa stáva instantný minimalista. Aspoň v niektorých smeroch, v jednom jedinkom sa mi to nedarí a myslím, že nebude problém uhádnuť element, ktorý mi nedá spávať. Na topánky mám úchylku od nepamäti a aktuálne ich momentálny počet v kufri presahuje nemiestne číslo vzhľadom na jeho rozmery, plakám. S ostatnými vecami to ale ide vcelku hladko, zistila som i pozoruhodnú vec, že zbavovať sa šiat je ľahšie než sa zdá. Okrem života v kufri sa mojím prechodným bydliskom stala práca, kde trávim ten zvyšný čas (kedy nespím) no a keď je konečne voľno povstávam a rebelujem takto na fotkách. Vy ako?


Taborri.

O niečoviac ako tri týždne balím švestky a musím sa priznať, že ma chytá mierna panika. Celý tento úlet riešim už pomaly od apríla, no ono si to tak človek neuvedomuje, pokiaľ sa príbeh portugalskej ulice odohráva len na papieri. Teoretické roviny sa zhmotňujú do letenky a vlastnej chyžky a mňa sčasunačas (keď to najmenej čakám) prepadávajú myšlienky typu:

Čo si si to zasa vymyslela?
„Bolo ti to treba?“
„Fakt debilné nápady máš niekedy...“

Za nevinným študijným pobytom sa skrýva toľko mentálneho i fyzického úsilia, že by sa z toho jedna slabá povaha aj poskladala. Do kocky. Lebo to je tak... Niekto zbiera pokémonov a niekto podpisy. Teraz keď s kybernetom zbierame už tie posledné napojslednejšie, tie do individuálneho študijného plánu, každý jeden ma teší viac ako sto pokémonov. Každý jeden formuje naše budúce študijné patálie do čoraz lepšej podoby. A potom si k tomu všetkému ešte predstavím portugalské oceánomore, kachličky plus nekonečné teplo a hladiny skepticizmu narážajú na dno svojich síl. Ojoj! 


Let It Happen + Q&A.

Slnečné dni, ktoré pozorujem spoza okna výdajne radosti občas prestriedavam takto. Pod Tatrami Barancom. Košický smog strieda vysokohorské zdravie v molekulách kyslíka a polohovateľnú stoličku nepolohovateľný trávnik pred našou chyžou. Monitor supluje Kundera a na mejkap ani nepomyslím. Prírodné divadlo naberá mnoho podôb a nejeden augustový večer môže skončiť i filozoficky. Zamýšľajúc sa nad našou významnou bezvýznamnosťou, mliečna cesta nikdy nebola jasnejšia...



Pohoda 2016 mojim hľadáčikom.

Pohoda sa svojím vekom ťahá pomaly na ten môj a verím tomu, že za tých dvadsať rokov prešla neskutočnou evolúciou. Ak mám byť úprimná, som rada, že som ju prvý krát stretla až v tomto vyzretom veku. Sme temer rovesníčky a možno aj preto sme si perfektne rozumeli. Čo tým chcem povedať?

Napriek počiatočnej skepse voči slovenskému festivalu, ktorá sa ma držala niekoľko ročníkov, sa Pohoda ukázala byť festivalom medzinárodnej úrovne. Všetko klapalo ako hodinky aspoň teda z pohľadu div(i)ákov, zdása. Nekonečná ponuka jedál a plynulý priebeh radov (?!), ostala som z toho trošku v šoku. Taktiež antibakteriálne géliky pri hajzelmestečkách, toitoiky boli znesiteľnejšie ako zvyčajne, čo sa stalo? Hocčo by si človek zabudol, na Pohode to isto v nejakom stánočku nájde a tak pri zabudnutí kefky či opaľováku si nemusíte zúfať. Mesto v meste. Teda pardón, mesto na letisku.

Malú ochutnávočku našej Pohody prinášam aj vám, obrázkovú ba i hudobnú! Niektoré fotky ste už mohli vidieť vo fb albume, tuto sú niektoré i nezverejnené plus i Tiborove.

Periodická tabuľka nálad + Q&A.

Hormóny sú veľmi zákerná vec, hlavne u mňa. Tichí zabijaci sociálneho života. Robia mi v hlave mišung, nútia ma do prehnanej úprimnosti a ich pôsobenie si uvedomím až keď ma totálne skolia v deň Dé alebo teda Pé. Pé ako perióda. Našťastie a očividne mám svoju predperiodickú tabuľku nálad, ktorú mnohé poznáme ako PMS, už za sebou (nebudem sa tváriť, že som dokonale vyrovnaná žena, lebo v isté dni fakt nie som), môj krútihlav dnes zachránila filipínska káva a tak môžem zaujať stabilizovanú polohu za notbukom a zas vám tu čo_to vyťukať. Napríklad pár odpovedí na zákerácke otázky z dotazníka. Dnes si teda asi vyberiem alibisticky menej zákerné, nejako nie som vo svojej koži a nad niektorými ešte musím pár dní/týždňov i premýšľať. A na niektoré by som vedela naložiť riadne, tak tie chcem nechať na vyrovnanejšie obdobie. No rečnícka otázka na záver tohto akvardného [ukradnuté slovo od Bashi zo slova awkward, Štúr by mi dal po prstoch za to isto] predslovu: Vedeli ste, že slovo tabu údajne vzniklo zo slova tapua, čo znamená menštruácia? [Čo je vcelku smutné, lebo nebyť tejto magickej schopnosti žien, neboli sme my. Nikto, ani ty, ani ja, ani ten, čo to slovo vymyslel.]


VIDEO - Wrap it up!

Než sa pustím do odpovedania na vaše najrôznejšie dotazníkové otázky, zachcelo sa mi aktualizovať Lisabonskú situáciu. Svoje nadšenie z konečnevybratéhoakúpeného ubytovania som veru neskrývala, nejedna (a)sociálna sieť by vedela rozprávať. Zo všetkých možných variant napokon nevyhrala najkrajšia, ale taká, kde síce fotky vyzerali s prepáčením na hovienko, no je tam potenciál! Ten odhaľujem každým virtuálnym stalkom viac a viac. To bola najprv googlemaps prechádzka Lisabonom, ktorá odhalila isté skutočnosti a síce:
1) zistila som, že to naše bydlo (hovorím naše lebo bývame budeme bývať so spolukybernetom) je v totálnom centre diania i mesta
2) podrobná analýza fotiek ukázala, že bývame na najvyššom poschodí, t.j. štvrtom, zo vzhľadu budovy nepredpokladám, že budeme mať výťah, čo znamená čo? Fajn zadok! (Takýto záver isto nikto nečakal, ale nútený workout je ten naj a trochu povrchnosti do života hlbokých elitárskych analýz nezaškodí)
3) to, že milujem kachličkové vzory, špeciálne tie portugalské, nie je nič tajné a aj keď je to malichernosť roka 2016, hádajte kto bude bývať vo vzorovanom dome #tochceš
4) napriek tomu, že sme v centrocentre hlavného mesta Portugalska, naša ulica vyzerá byť vcelku kľudná a mám aj balkón, jes! (Portugalec approved.)
Toto moje nadšenie si dobre zapamätajte, 9.9. vám po prílete a ubytovaní určite napíšem štipľavý eFBé status o tom aká je realita a či som sa s tým potenciálom neprerátala. Até logo!


Domi a továreň na článkoládu.

Viete o tom, že tento môj bohapustý blog oslávil tento mesiac šesť rokov? Ánoáno ja viem, že som to tvrdila aj pred rokom, no tento rok už naozaj, prisahám! Šesť rokov divotvorných článkov a tento tu konkrétne nesie poradové číslo 500, 1 512 692 klikov, desať tisíc komentárov. To sú všetko len čísla. Vy ma poznáte viac než dobre, no ja vás skoro vôbec a myslím si, že je najväčší čas to zmeniť. Budem však potrebovať vašu pomoc, o čo ide? Skroluj ďalej...


I will shit on everything you love.

Život plynie v relatívne pokojných koľajách - nákupnomaniačske opúšťance v práci, víkendový oddych v lone prírody, zbavovanie sa vecí a na pozadí tejto harmonickej idyly je jeden veľký mentálny žalúdočný kŕč alebo aj Dominika verzus Lisabonské ubytko. Keby ste videli aké brutálne analýzy vyvíjam nad fotkami izieb, nejeden antropo_architekt by bol na mňa právom pyšný. Overthinkujem aj neoverthinkovateľné až sa tým vytočím sama nad sebou. Vybrať si izbu na diaľku na nete je hotová ruská zoznamka, čo vám budem hovoriť. Dnes to ale fakt už kúpim, tak držte palce a neoverthinkujte ako ja.


VIDEO - POHODA 2016.

Pohodové videjko na svete skôr nežbykto čakal. Sama som prekvapená, no na strihanie som sa tak tešila až som to porodila za dva voľné večery. K Pohode konkrétne sa vyjadrím ešte vo fotočlánočku, tuto by som sa chcela vyjadriť len k mojej novej canoneos760D láske, vďaka ktorej sa záberčeky zdarili tak ako sa zdarili. Teda ani už ani nie tak nová, dopriala som si ešte pred bakalárkou, no až teraz sa mi podarilo dať dokopy čosi zmysluplné s čím by sa dalo aj pracovať. Moje vďaky idú touto cestou zootikovi, že nás na našu prvú Pohodu vzal, Tiborovi, že pomohol čoto natočiť a mojim obľúbeným radostníčkam za kopce_srandy.

 

Pohoda 2016.

I dostalo sa mi potešenia zapohodovať si. Musím sa vám takto na úvod priznať, že hoc už dávno nie som festivalová panna a čo to som si už zažila, na Pohode som ešte nebola. (#škandál) Preto keď sa ma Veronička zo zootu opýtala, či by som chcela ísť, moc som sa ani nad inou ako kladnou odpoveďou nezamýšľala... 

Ó vlasy, utkané z jahodovej peny.

  Poznámka vytepaná do klávesnice v stave najväčšieho vytrženia:  

Ten pocit, keď si nafarbíš vlasy na hnedo po takmer štyroch ryšavých rokov, celkom si to ešte neuvedomuješ, po hodke farbu zmyješ, nasadíš rituálny turban ženy pripravenej zmeniť svet a čakáš. Zadrbávaš sa na jútube a pozeráš videá ako sa chlapík zbavil všetkého svojho oblečenia a potom to zrazu príde. Ideš do kúpeľne, predkloníš sa, zložíš ručník a zatrasieš hlavou ako na metalovom koncerte na ktorom si nikdy nebola. Presne trikrát lebo trojka je šťastné číslo, na tretí krát divoko zdvihneš hlavu a zrazu sa konfrontuješ v zrkadle. Pocity sťa John Snow pri znovuzrodení v siedmej sérii Game of Thrones. Konečne vidíš seba. Po takmer štyroch rokoch vidíš fakt seba. Nie dievča, čo to hrá na ryšavku, ktorou sa aj napriek všetkým farbám sveta nestane, lebo každou sekundou ju zrádza zub času odkrývajúc stále väčší odrast. Vidíš seba, dievča, ktoré si na dvadsaťdva rokov uvedomilo, že nemusí byť ryšavé aby sa cítilo krásne a príťažlivé. Povedala by som, že vlasy nás ženy vedia o živote veľa naučiť. Mučíme ich, farbíme, striháme, žehlíme, fénujeme, zapletáme. Hráme sa s nimi, keď flirtujeme a nadávame na ne keď sa nám v zime motajú sťa študent kybernetiky po troch promile a obhájenej bakalárke. Striháme ich po búrlivých rozchodoch a meníme tým svoje životné vodorovnováhy. Tie moje ma naučili, že... sú to stále len vlasy. Môžem ich ostrihať a nič pritom necítiť ako Summer v 500 Days of Summer alebo farbiť donekonečna na ryšavo a cítiť sa krásne a príťažlivo a umelo si zvyšovať sebavedomie pomocou peroxidu vodíka a amoniaku. Nemôžem ale povedať, že mi to nepomohlo a že som sa ako ryšavka necítila super no... Niet nad pocit cítiť sa krásne v prirodzených črtách. Návrat k pôvodnej farbe pre mňa znamená návrat k môjmu budúcemu ja. How fucked up is that? Lebo príroda je ajtak naj dizajnérka a to čo nám každej nadizajnovala za pigmenty nám ajtak pristane najviac, alebo...?


VIDEO | One Day With Hoa.

Keď sa príjemná cesta v nemenovanom žltom vláčiku zmení na takmer sedemhodinovú odyseu bez klímy a pofidernou wifinou, neostáva nič iné len dohnať zameškané a síce postrihať konečne video z Bratisky spred 579 dní. Zverejniť článok mi tiež trochu trvalo, no je to konečne tu! Vizuálne mecheche jedného dňa so slečnou s prozaickým vietnamským menom. Nechsapáči!

 

Bohémske tance mentálne.

Je to tu! Môj excentrický hudobný vkus zvečnený do letného playlistu (som veľká spotifáčka,takže je celý tam) a na ktorom paradoxne pracujem od minulého fínskeho januára, asi som si vtedy chcela teplými tónmi kompenzovať nedostatočné vykurovanie na internátnej izbe. Ale je tam všetko, totál všetko. Všetko čo milujem, veľké, modré, nádherné i Florence, i divné veci ako La femme či vrešťadlo Le Tigre, i klasiky z mojich letných videí. Tento playlist je moja stálica na dobrú náladu, jedna hodina a jedna minúta (pre mňa) eargazmov a hrejivých pocitov. Chce sa mi z neho tančiť aj keď Mou tančiť nechce. No ja len followujem svoje temné nákovky a strmienky, vnášam svetlo a fire do mojej pokčenej duše a moja krv v žilách pulzuje zrazu o čosi divokejšie. Tančím si svoje mentálne bohémske tance. Od labutieho jazera cez škandinávsku lásku až po malé číselká, ktoré môžu byť štartom. Tento playlist si pravdepodobne budem púšťať ešte niekoľko rokov. Na cestách, v lietadle smerujúc do Lisabonu pozorujúc gýčovú scenériu plnú #cloudpornu, keď pôjdeme na pláž no i doma v mojej fialovej izbe o druhej ráno. Lebo domov je tam kde si. Domov je len jeden.


  PLAY me  

Baklažánka.

Som baklažánka bakalárka! Verili by ste? Ja sama som túto infošku ešte celkom nespracovala a po všetkých ťažkých opúšťancoch, čo som predviedla na blogu, mi je ťažko uveriť samotnému hodnoteniu. A tak sú dve písmenká v kapse a dnes konečne započalo i skutočne pokojné obdobie plné spánku, jedla, práce a kradnutia ľudských duší za pomoci môjho nového kamoša Heliosa. Aspoň teda na dva mesiace minimálne, potom sa budú diať zas veľké veci v živote malej baklažánky nomádky!


Breezeblocks.

Okrem toho, že si žijem svoju štýlovú schizofréniu (alebo aj neviem ako inak si a vám vysvetliť to, že jeden deň opätky a divoké kvety a dnes temná duša v tichošľapkách) si žijem aj ďalej svoj bezlepkový príbeh. A viete čo? Ja som to dala! Dala som ten mesiac bez lepku totálne s prehľadom a rozhodla som sa v tom pokračovať ďalej, kedže sa ukázalo, že to malo svoje opodstatnenie. Paradoxne moje opúšťanie sa nad rohlíkmi bolo úplneže od_veci. Dnes po viac ako štyridsiatich dňoch už ani nepociťujem, žeby som sa o niečo ochudobňovala, no aby som neskĺzla do extrému, zaviedla som si taký cheat day raz za týždeň, kedy si dávam menej pozor (#rebel), no do pôvodného lepkového stavu sa už neplánujem vrátiť. A musím uznať, že vôbec to nebolo také hrozné a ak sa niekto odhodláva na detoxikačný bezlepkový mesiac, smelo do toho! V dnešnej dobe je to už pohoda, aj keď prvé dni som bola taký hladoš, že som jedla snáď aj každé dve hodiny, šialenstvo. A mám aj svoj bezlepkový denník (lebo jeden blog nestačí), kde občas pridám moje tajné tipy čo papať a ak ste z Košíc, tak aj kde. Tu na blogu vás s tým už nebudem obťažovať, no zažiadalo sa mi apdejtnúť situáciu. Inak blížia sa mi obhajoby, tak ešte chvíľu mi držte palce, nech to dám ako pani.


Tripy a tiky.

Toľko sa toho stalo, že ani neviem kde začať a tak skoro celý deň nad tým prokrastinujem a oddiaľujem to. Raz to však muselo prísť a tak po 245 rokoch zbesilo ťukám do mojej spráchnivenej vyťukanej vykódenej klávesnice a myšlienky sa mi v hlave sácajú jedna o druhú (#mentálnepogo). Môj sociálny život vstal z mŕtvych a ja s ním, moje asociálne JA pracuje s ľuďmi a môj mozog porodil prvú knižku.  No pekne poporiadku...


Mnoho kriku pre nič.

Aby sa moje dni celkom nezliali do jedného veľkého textového editoru a vývojového prostredia v jednom, a taktiež pre zachovanie duševnej rovnováhy, naordinovala som si povinnú limču či minule i návštevu kina (tá bola povinná skôr z hľadiska, že lístky čo som vyhrala u bonami pred sto rokmi končili záruku o dva dni). Zatiaľ čo limča bola fajn, film za veľa nestál a za Noc v New Yorku alebo teda za Before We Go vám rozhodne neodporúčam mínať drahocenný čas, ale tak čo už, nie každý deň je nedeľa a nie každý film stojí za hriech. Paradoxne, dnes nedeľa je (statingovanie the obvious ma naučila bakalárka), jedna z tých, čo by ste najradšej robili celý deň toto, no realita je iná. Prakticky celý tento tambler vyjadruje priebeh zrodu bakalárky alebo inými slovami - keď sa váš mozog zvíja v pôrodných kontrakciách. Niekoľko dní. Aspoňžesi mám kde vyliať svoju prepotenú dušu, všakže. Inak foto_príloha bola nafotená užanineviemkedy, asi tak pred 475 rokmi keď som vytiahla moje vápenné nohy prvý krát v tomto roku na prechádzku, nonšalantne splývala s budovou a chýbajúci pigment nahrádzala tisíc a jeden vzorom.

Art overloaded.

Danubiana bola mojím jednoznačným must-see, kedže som zastávala názor, že je to strop toho, čo sa dá v modernom umení vidieť v Bratiske.(Asi aj celkovo na rodnej hrude celej) Moje túžby a očakávania sa len potvrdili a naplnili, keby sme mali takú Danubianu Hornadianu aj za Košicami, určite by som tam strávila nejednu sobotu. Celé to na mňa pôsobilo až neslovensky (trochu mi to pripomínalo atmosférou štokholmské moderna museet) a veľmi upokojujúco. Spoločnosť nám robila Kvetina, čo vzišlo z celkom nezáväznej konverzácie deň pred v Urbančomsi, že reku ani ona nebola ešte, tak poďme. Avšak stráviť deň s dvoma fotonadšencami a ašpirantmi na art. tituly, to nie je len tak vážení, počet hľadáčikov predčil počet dostupných očí a miestami to muselo vyzerať veľmi zvláštne - štatút fotoaparátom štvanej zveri si vyskúšal asi každý zo svätej trojice, neminulo to ani mňa a Biskita, no ani Kvet! Súhrnom obrážtekov odomňa vás nasýtim teraz a video dostrihám snáď v najbližších dňoch, na to sa obzvlášť teším!


Challenge accepted.

V máji sa nám s challengami priam roztrhlo vrece. Tak napríklad Redpoppy challenguje svoj šatník a Zoot challenguje nás všetkých. I ja som sa rozhodla prispieť svojou troškou do pléna, i keď s oblečením to teda nemá nič spoločné. Rozhodla som sa ísť viac pod povrch a siahnuť na dno svojich zakázaných ovocí. Pôvodne som sa s tým ani nechcela nikde priznávať, lebo keď zlyhám tak to nebude taký trapas, ale povedala som si, že ma to možno motivuje samapredsebou sa nestrápniť. Jednak mi to prospeje a som zvedavá na dopad a ako sa to celé vyvinie. O čo sa ale jedná?


Kučeravé myšlienky.

Môj život v aktuálnej nutshell:
- dni počítam na čajové vrecúška
- stalkujem Lisabon na instagrame, sporadicky blúdim na stránky ponúkajúce ubytko a v hlave spriadam nekonečné výpočty a diferenciálne rovnice ako z nastávajúceho polroku vykorčuľovať bez odratých uší a psieho tridsiatku a podobne
- do toho upratujem, stále čosi iné, dnes to schytala kúpeľňa, včera skriňa; bakalársky život má svoje úskalia, potom sa o jedenástej večer na snapchate ľutujem s @mariliskova, že som nič nenapísala
- furt predávam foťák aj iné veci vrámci duševnej očisty, v nasledujúcich dňoch sa chystám vytriediť aj nejaké obľúbené kúsky, lebo až tak veľa ich jeden človek nepotrebuje (som zistila na staré kolená) a takýmto tempom možno raz dospejem k minimalistickému životu (tak o 10 rokov)
- prejavil sa u mňa zvýšený záujem o youtuberskú scénu a absenciu socializácie kompenzujem duchaplnými videami beauty vlogeriek, čo má za následok znižovanie inteligenčného kvocientu bankového zostatku a relaxačné pobyty v drogérii (rada sa tam ponevieram aj keď nie často)
- dala som si predsavzatie, že si novú časť novej série Game of Thrones pozriem až budem mať 20 strán čistého bakalárskeho textu a nonšalantne preskakujem akékoľvek náznaky spoilerov na asociálnych sieťach
- idem si furt môj classical music playlist s blahodárnymi edukáciu_stimulujúcimi účinkami (lepšie ako guarana), no čudujem sa odkiaľ sa tam nabralo 8 followerov


Zajačie úmysly.

Veľké veci sa dejú v živote malej kybernetky, čo vám poviem. Okrem toho, že som...
- v sebe objavila lásku k botanike a moja africká fialka má už presne 11 (slovom jedenásť) kvetov (čo je vskutku zarážajúce, kedže som ten typ človeka, ktorému zakape aj kaktus)
- absolvovala technologickú prax a snažila sa zmeniť nemenovanú IT firmu pomocou umelej inteligencie na temer nezávislú energetickú veľmoc za pomoci agregovaného napájania škrečkov (ale nie, vážne veci, tých škrečkov som napokon z eseje vymazala)
- sa strašne veľmi mega opúšťala z vysokoškolských povinností, ostatne ako vždy
- ukončila šiesty semester a jednu skúšku už mám v kapse
... sa stala taká vec, že ak všetko dobre pôjde a svet sa bude krútiť správnym smerom, už od septembra vám tu budem zvestovať mladej devy príhody a skúsenosti od Atlantiku, okupovať teplé miestečko na Pyrenejskom polostrove, moja vyhladovaná nomádska duša zase raz dostane výživnú porciu expatskej polievky a hrozí, že moja esteticko-úchylácka vášeň pre vzorované kachličky nadobudne ešte obludnejšie rozmery, lebo však Lisabon!


Airbnbíčko v Bratislave?

O vychýrenej službe Airbnb [érbíenbí] som vám tu achkala už neraz, no nedá mi nepozastaviť sa ani nad naším Bratislavským ubytkom. Už som videla čo to, naposledy v Budapešti to skončilo fiaskom, lebo vyberal chlap Cibiscuit (nechcem znieť overferministicky, no je to tak). Pre náš predĺžený víkend ešte kedysi pred mesiacom ostal výber na mne a môžem s kľudom angličana prehlásiť, že toto bolo najkrajšie ubytko, v ktorom som cez airbnb bola. Všetko prebehlo super, byt vyzeral naživo tak ako na obrázkoch, naša milá teta hostiteľka nás čakala v dohodnutý čas v byte a dokonca nám prichystala pečivo a čosi do chladničky, také maličkosť a predsa to zanechá obrovský dojem. Byt a prístup bol totálnym opozitom toho, čo sme zažili naposledy v Pešti, a dokonca na rodnej hrude, kto by to bol povedal...

 

One thesis page a day, keeps doctor away.

Žiaden čas nebeží tak rýchlo ako ten, ktorý zostáva do odovzdania bakalárskej práce. Na jednej strane dobre, bude to rýchlo za_mnou, na druhej strane zle - slovo nestíham nadobúda vcelku dekadentné rozmery. Ale zas len trochu preháňam a dramatizujem, pozorný čitateľ si z toho už ani nič nerobí, dráma je moje stredné meno. I keď som sa tak nad tým minule zadumala, mňa to v podstate aj baví, trápiť svoju kapustnú hlávku zložitými informáciami a prapodivnými algoritmami, kebyženie asi neštudujem taký psychadelický odbor akým je kybernetika. A možnože som iba mentálna selfmasochistka. Každopádne, moja prítomnosť v tomto textovom editore v týchto nehostinných časoch je neklamným znakom toho, že som napísala ďalšiu stranu (bez obrázkov!) a že sa takto skromne odmeňujem. Paradoxne ďalším vyťukávaním do klávesnice, z blata do kaluže, z editoru do editoru. Koľko málo stačí ku štastiu zúfalej pisateľke bakalárky...


Ži a pamätaj!

Ako ste si už mohli všimnúť, stala sa tu zomňa samozvaná ambasádorka a propagátorka umeleckých svätostánkov a považujem priam za psiu povinnosť zvestovať vám čo to z výstavy, ktorú som dnes včera navštívila. Celkom sa tomu inač teším, že niekedy i týmto mojím malým virtuálnym pričinením stúpne návštevnosť dávno zabudnutých exhibícií alebo sa proste spoločne povznášame na umeleckých excesoch iných. Kedže na mojom blogu nenájdete hŕbu rawbio receptov ani wannabe článkov o slow-fashion, aspoň to umenie môžem servírovať z úprimnosti duše. Poďte sa teda kuk, somnou virtuálne alebo aj naživo do Kasární!


Pasáž.

Sobota v Bratiske sa niesla v znamení Nosené_ho, Kvetu, nekonečných dilemm kde sa najesť a v neposlednom rade kultúrnej vložky vsuvky. Už pred príchodom do mesta hriechu bolo jasné, že nastane ten moment v mojom živote, kedy konečne uvidím i ja nekonečné knihy, ktoré snáď už celá planéta Slovensko videla. I keď som sa napokon dozvedela, že to nevidel skoro nikto (z opýtaných respondentov), takže som sa aspoň cítila menej zaostalo. Ak patríte ku kultúrnym pohanom a Pasáž od Mateja Krena ste nevideli, isto stojí za kuk. Je to tam síce už dvanásť rokov a ak si tam niekto nenaplánuje rituálnu samovraždu skokom do nekonečna, bude i ďalších dvanásť, netreba to podceniť. Vraj sa to však neodporúča klaustrofobikom a iným fobikom, niektorí ľudia to dokonca nezvládnu prejsť, dosť kruté.

  Galéria Mesta Bratislava  

Štvrtková chvíľka úprimnej nostalgie.

Na hrudi nosím kvetiny, za blokom vykvitli prvé fialky (neklamný znak jari v našom sídliskovom chotári) a v plechovke na čaj je každý deň o jedno vrecúško menej ako včera. Po viac ako roku brázdim stránky zahraničných univerzít a nechávam sa mentálne unášať na vodách potenciálnych rozhodnutí, mením názor 487 krát, keď užuž v sprche dôjdem k záveru, na druhý deň je všetko inak. Blíži sa veľká pardubická košickotechnická prihláškiáda, erazmy a potom druhý stupeň vysokoškolských nástrah. Akobytobolo včera čo som sa dostala na výšku a nevedela sa rozhodnúť, btw je úžasné listovať si vo svojom blogu mozgu. Dnes sme ale so spolubojovníčkou za smalltalk nazerali do mozgov iných, navštívili sme autistické centrum. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že tam pôjdem zlepšovať deťom chvíľku, asi by som mu neverila, o to viac, že tam pôjdem vďaka robotike. Život vie byť niekedy riadne prekombinovaný. A že o tri mesiace možno získam dve významne bezvýznamné písmenká pred meno? Mamina by povedala, že ešte len nedávno mi menila plienky a kebyže sa mi to nepodarí, stále si môžem pod písmenká aspoň sadnúť. Nie klamem, povedala by, že ešte len nedávno mi menila plienky a že ma vydedí. Pravdivosť a platnosť mojich teorém však nemám v pláne dokazovať, tak mi držte palce nech sa v mori byrokracie a bakalárskych písmenok celkom nestratím.


Foto_Cibiscuit

VIDEO - Marseille.

Jeden z tých dní, keď si do úch pustíte Foster the People, do vlasov sa vám naváža drzáňske slnko, flegmatický prístup k time-manažmentu vyšperkujete do absolútnych búrlivých výšin (alebo aj meškať hodinu na cviko to chce kus praxe a odvahy), ignorujete fakt, že je 6 stupňov a nie 26, natiahnete trenčkot a tvárite sa, že je jaroleto. A potom do toho táto žltá stena, no hotovo!


VIENNA I. - Kunsthalle.

Na radu slečny Zuzany komentátorky sme zbalili švestky a konečne navštívili aj iné priľahlé supermesto a síce Viedeň. Oprašovanie nemčiny sa nekonalo, aj keď ma k tomu divoko nabádalo snáď celé rakúske obyvateľstvo zanovito odpovedajúc na moje jednoduché anglické vety siahodlhými nemeckými konštrukciami. Čo už, stáva sa aj v lepších rodinách. Okrem toho, neviem či to bolo tým #faded počasím, ale celá Vienna na mňa pôsobila tak odmerane, počnúc chladničkovými ľuďmi až po perfekcionistický poriadok v uliciach. Tú druhú vec hodnotím ako klad, Viedeň sa mi videla ako najčistejšie mesto čo som za poslednú dobu navštívila, no ak si mám vybrať medzi kombom chladničky+čistota alebo prívetivosť+špina, volím druhú možnosť. No aby som nebola len hejter roka 2016, za najsuper vec na tomto veľkolepom meste považujem okrem dychberúcej architektúry a čistoty i nespočetné množstvo galérií a múzeií, ba dokonca ani nemusíte ďaleko chodiť ak chytíte kultúrnu slinu, veľké množstvo ich nájdete pokope na Museum Platz! S vychýreným ISICom dokonca vstupy za príjemné študentské ceny. Naše veľkolepé plány sa ale nakoniec trochu pokrčili a stihli sme len totálne neplánovanú výstavu The Promise of Total-Automation, čo však vôbec nebolo zlé pre mňa ako techničkukybernetkuITčkárku. Ľúto mi je že sme nestihli MUMOKa a i v Leopold Museum je teraz Schiele a Klimt (čo je moja láska), joj, tak snáď nabudúce.


Žijem pre...

Svojho času som na instoši vyhlásila súťaž a pýtala som sa vás, že pre čo sa oplatí žiť. Vcelku basic otázka priniesla so sebou kvantum kreatívnych odpovedí, a je vidieť, že si nad tým slečny ba i pár respondentov drsnejšieho pohlavia potrápili nejednu kreatívnu bunku a bola by škoda, keby upadli do zabudnutia podfotkových komentárov. I som sa rozhodla, že nejaké zverejním aj tuto. Že keby ste nevedeli pre_čo vydychovať oxid uhličitý, môžete sa inšpirovať.

Pre čo sa teda oplatí žiť?
@janfan24 Pre ľudí ktorých milujem, pre rannú vianočku s kakavom, pre hviezdne noci na lúke, pre nekonečno odtieňov farieb, pre otlaky po túre, pre stratu hlasu na festivaloch, pre moju veľrybu na ruke.

@lenkinsvet Pre posielanie listov a spoznávanie poviedok zo života iných ľudí. Pre maličkosti a milé drobnosti všedných dní.


Zo života hmyzu #2

Rozhodla som sa dať dokopy tipy a triky, lifehacky a môj život recently a vzniklo z toho toto. Trochu káva, kozmetiky, šiat, inšpirácie ba aj vykročenie zo zóny komfortu. Pohodlne sa usaďte/uležte, toto bude trošku nadlhšie.


Vizuálne mecheche.

The Best of Insomnia alebo aj to naj čo moje oko zočila na potulkách nespavosťou
- tento olejomaľovaný trailer na maľovanoolejový film Loving Vincent. kde jedna sekunda znamená dvanásť olejomalieb - črtá sa nám tu jeden poriadne vydretý film, no už len z traileru idú zimomriavky, takže som zvedav čo to bude
- pozrite si Birdmana, lebo tie kamerové zábery na jeden dych nenechajú jedno fajnšmekerské oko suché (Emo Lubezki je riadny borec) [ako viem že som kus pozadu a tak trochu filmový pohan lebo všetko si kukám s ročným oneskorením aleajtak.]
- queen of shitty robots - robotika z iného uhlu pohľadu, mňa osobne rozsekala applause machine - "It just always makes you feel so appreciated."
- Vývin Pablových portrétov od 15tky do 90tky, taký mentálny príbeh Benjamina Buttona
- Na záver Chris Martin v Late Late Show Jamesa Cordena, no nemilujte ho!

   

Miluj svoj mozog, budúcnosť sa ti poďakuje.

Sedím na textovým editorom, prvý krát v živote sa mi asi stáva, že fakt neviem čo napísať. Pýtam sa Cibiskita, že neviem čo napísať, nech poradí. Jeho odpoveď sťa blesk z jasného neba - "Napíš pravdu."

Aká je teda pravda? Ubiehajúce dni rátam v počte zlikvidovaných hrnčekov kávy zeleného čaju a tebokanu na raňajky, dni nenávratne upadajúce do zabudnutia času premieňam v čierne krížiky na mojom pofidérnom nástenkovom tendri kalendári, zápasím s vejárikmi pod očami a keď sa po dvesto rokoch vytrepem do nákupného centra za účelom uspokojenia prízemných pudov a náhodou zablúdim do háemka nemenovaného reťazca s oblečením, jediná sekcia pútajúca môj zrak je tá čo sľubuje krajší a estetickejší spánok. A potom ešte spodné prádlo. Priority sa menia. Domov odchádzam síce kúštik potešená s novými nepotrebnosťami vo vačku, no radosť sa po polhodine doma mení v sklamanie, že som vyhodila kopec peňazí za čosi, čo v konečnom dôsledku za to ani nestálo, čo svoje vady predomnou úpenlivo v kabínke skrývalo. Doma sa však naplno ukázala paralela expectation vs. user experience. (#malésklamania) Poučená životom som dospela k morálnej pointe, že do obchodného centra zavítam zas tak o rok a jediné čo ma v živote nesklame sú knižky. Zatiaľ som neoľutovala ani jednu kúpu tejto pastvy pre mozog, narozdiel od handier. Na záver sa teda lúčim s mojím novým predvolebným sloganom - Miluj svoj mozog (kúp si radšej knižku ako debilne ušitú soft bra z háemka), budúcnosť sa ti poďakuje.


Ľudia si zaslúžia piškóty.

Ak pofidérna predpoveď počasia po mesiacoch temnoty hlási dvojciferné nezáporné číslo, ba čo viac - vo februári, môžeme z toho dedukovať nasledovné
- blogerky šmahom ruky odhadzujú vrstvy, defenestrujú zábrany, beztrestne obnažujú kotníky, pália kabáty, pochovávajú výhovorky a snehule ukladajú na dno botníka
- za rohom je jar (tak trápne až je to geniálne)
- isto v tom bude nejaký fígeľ

Kedže ma minulý rok slovenská hudobná jar obišla 5000 kilometrovým oblúkom, teda popravde aj jar ako taká, celkom si tieto trailery na lepšie časy užívam. Na moment odhadzujem tisíc a jednu vrstvu pančušiek, zlú náladu a šálodeku, spomaľujem krok. Nesmelé slnko chopiac sa príležitosti bičuje zrenice, do kroku hrá Dvořákova serenáda a temer zabudnutý pocit tepla na vyblednutej pokožke preniká cez tkaniny a tkanivá priam do zmrznutých sŕdc, i ľudia sa akosi viac usmievajú. Asi zistili, že na tom svete je predsa ešte pre_čo žiť.


5 tipov na spásu klubu osamelých sŕdc sgt. Peppera.

Či už tento nazvimetomilo sviatok zamilovaných/srdciarov/whatever statočne ignorujete alebo si idete na vlne plyšových medvedíkov grcajúcich čokoládové srdiečka a dúhu, jedno je isté... Single, nesingle, stará, mladá, zadaná - je tu jeden z dní v roku, kedy si spoločne môžeme nájsť výhovorku prečo okrem potešenia blížneho svojho potešiť aj samú seba. I keď treba sa mať radô 365dní v roku (nie len na valentína haha). Počas skúškového som sa stihla prehrabať v rôznych kútoch internetov a tak ako som spasovala nedávno Vianočky, i skúškové musí niekto spasiť. Vyšlo z toho teda také skúškovovalentínske kombo (po skúškovom a pred valentínom, double dôvod) drobností. Som zvedavá na koľko z týchto vecí nalákam zasa samú seba, teda na niektoré... už.
Podobnosť nadpisu a piesenky od Beatles je čisto nenáhodná!


Poďme teda rovno na vec:

Čierna na bielom.

Spečatené! Čierne na bielom, ja patrične čierna na bielom a mais sa zelená! Malé drámy zažehnané, momentálne sa na tom všetkom už iba smejem, popritom sa bakalársky vŕtam v computer vision a pre zachovanie rovnováhy a dobrej nálady ako prokrastinačnú zložku bytia primiešavam do toho všetkého čistky v živote izbe a šatníku, ani ma neprekvapuje, že vždy je čo vyhodiť.
Anyway, impresie temného obdobia som sa rozhodla z fb presunúť aj tu, aby sa mi to nestratilo v divokej spleti fejzbukovských káblov. Lebo #skuskove to je...
- keď sa budíš v posteli so zvýraznovačmi.
- keď sa MAIS dostáva v často navševovaných kartách na prvú priečku pred fejzbuk
- kedy sa prokrastinácia transformuje do neskutočných podôb od natáčania vlasov po upratovanie, žehlenie či strihanie videa
- keď dôjdeš na koniec internetov, dôjde ti káva aj zelený čaj
- keď si kukneš všetkých sedem častí starwars
- keď po skúške spíš 14 hodín a potom sa zobudíš... #znovuzrodenie
- keď sa opúšťaš
- keď sa konečne začneš učiť...
                                               ...a potom pustia v telke Harryho Pottera.


Prsty od inkoustu.

Toľkoto vám chcem dnes povedať, asi tak milión! Po poslednom depkoidnom príspevku som si dala predsavzatie, že budem písať až ked sa mentálne vystrábim z damages, ktoré na mojej citlivej povahe napáchalo skúškové a momentálne nabudená beatom Electric Guesta o štvrť na tri ráno vstávam z popola (sťa Daenerys Targéryen), ťukám o_sto_šesť_faktoriál do zúboženej klávesnice a hľadám tie správne slová ako prinavrátiť tomuto binárnemu miestu ("sama si binárna") chuť zašlej radosti a nestratiť pri tom hlavu. Takže pekne poporiadku...


VIDEO - 3 DAYS OF BUDAPEST

Vrámci zákona zachovania transparencie, alebo aby som nikoho bez fejzbuku neokrátila o kinematografický zážitok (hohó) z mojej dielne (+niektoré Biskitove zábery), pozývam vás teda na malú Budapeštiansku kávé o piatej, či už espresso s nutelou alebo chemex, jak_je_libo. Chceli sme točiť viac, no zabudlo sa, neva, nabudúce sa polepšíme! Na zdravie!

1

What inspires you?

"Inspiration exists, but it has to find you working." - povedal Paľo (Picasso) a mal totálnu pravdu. Preto aby som bola neustále inšpirácii na muške a neotvorila jej s prázdnou, vždy sa niečím zaoberám. Najlepšie všetkým naraz, život je príliš krátky a na svete toľko super vecí! Často sa tak stáva, že mi pri hraní na husle napadne námet na nový článok či pri čítaní knihy nová ilustračka. Inšpirácia je skrátka všade - nové farbičky, starodávna platňa ukrývajúca zub času, mestá, ktoré som nikdy nenavštívila a miesta o ktorých sa mi sníva, omaľovánka ako maketa inšpirácie, lomofoťák čo to všetko dokumentuje, neznámi ľudia do ktorých sa imaginárne zamilúvavam. Inšpirácia je všade, stačí si vyčistiť okuliare a zhlboka dýchať. Cítiš?

 

Môj update na túto fotku, síce už nemám také fotogenické vlasy, no niektoré veci sa nemenia.

Čo inšpiruje teba?

Nočná dumka II.

Pokročilé hodiny nočné sú mojim revírom, jablkovo_javorovo_sirupové palacinkysekáčové úlovky a siedmy diel Hviezdnych vojen malými náplasťami za tyranstvo dobrovoľne páchané na vlastných synapsiách. Smútok strieda neistota, odrasty sú životný štýl a ešte aj Han Solo zomrel (snáď ma nikto nezabije za spoiler, beztak si myslím, že som úplne posledný človek na planéte čo to zistil). A potom Bowie. Existuje na tomto svete ešte niečo pozitívne? (A nie, pozitívne semidefinitná funkcia sa fakt nepočíta). Pre krátkosť času a potrebu spánku si odpoviem sama (pripravte sa na dramatický priam neočakávaný zvratok udalostí) - sakra áno! Lebo we can be heroes, for ever and ever!



May the snow be with you.

Tak sme sa dožili obdobia snehu, statusov o snehu a v neposlednej rade i obávaného skúškového. Aká je teda moja prokrastinačná bilancia za posledný tyždeň?
- stihla som postrihať video
- začala som zvliekať kožu
- dopozerala som všetky časti STAR WARS
- opustila som sa a objednala si nové slipon vansky a kožené polobotky a teraz sa na nich môžem kukať tri mesiace kým nebude teplo (lebo si nejdem extrémny šport holých kotníkov)
- skoro som si objednala ďalšie newbalancky, skúškové neprospieva mojej psychike peňaženke
- upratala som wardróbu
- začala som čítať 451° FAHRENHEITA, ktorú som ukradla Cibiscuitovi pár hodín po tom, ako si ju kúpil (#chudák), lebo ma zaujala hneď po pár slovách
- zaobstarala som si nové lepidlo na dekupáž, aby som i v pokročilom polčase rozpadu semestra mala čo robiť
- stihla som sa i kvalitne utápať a pozerala som si menej psychicky náročné odbory

Ale nie, nie som na tom až tak zle, jednu skúšku som už úspešne zdolala pred piatimi dňami (#odvaha) a aj momentálne popri článočku a pozerania Imitation Game tlačím do hlavy horkú čokoládu miliónty slajd z 487 prezentácie. Povedala by som, že slovo multitasking tu naberá celkom nové rozmery.

BUDAPEST VIII. - Eprecske.

Ako som už raz spomínala, dovolenky a vo všeobecnosti zahraničie znesú veľa (mojich debilných nápadov), jedným z nich je pokročilá úchylka na jahody, ktorá započala pravdepodobne jahodovým kufríkom a prerástla do obludných rozmerov v podobe jahodovej čapice. Jeden by si pomyslel, že na 22 rokov by som už mohla mať rozum dospeláckejší vkus, no viete ako je to... Zahraničie znesie veľa. Okrem iného aj filajový k_ničomu_sa_nehodiaci kanken, ktorý v danej chvíli obsahoval snáď celý svet.


 Eprecske pasujem za slovo víkendu! (Alebo aj hovorovo jahôdka po maďarsky, google translate tomu síce neverí, ale takeaway maďar sa bije do pŕs. 


  Moment, kedy vznikla táto fotka.  

BUDAPEST VII. - Jó napot kívánok.

A tak som sa zas ocitla v Budapešti. Hoc jazykom je to pre mňa mesto asi ako každé druhé prvé vo Fínsku (ešte aj v tom Fínsku by som rozumela viac), cítim sa tam svojím spôsobom ako doma. Už som si vydevelopovala i určitý orientačný_metro_zmysel a to je vážení, velice divné nakoľko som priestorovo dosť zmätený živočích. Tým som teda chcela povedať, že tento podivný zvrat v mojej osobnosti len podporuje môj nežný cit voči tomuto domáckemu veľkomestu a to som vám ešte nespomínala moje staronové zajačie erasmácke úmysly, ktoré sa prebúdzajú pri každom novoobjavenom zákutí či kaviarničke. Asi nebude ťažké uhádnuť, kde ma srdco ťahá.
Anyway, nie_až_tak vydarené airbnb sme si kompenzovali vydareným budapeštianskym_gýčom, na ktorý nezanevriem pri žiadnej návšteve. A tak i pred niekoľkými dňami sme sa na pár minút prišli pokochať veľkoleposťou Parlamentu, urobiť si tisíc fotiek lebo_na_googli_je_ich_málo a užiť si kúštik zubatého slnka.