Zo života hmyzu #1

Minule keď som sa sprchovala mi skrsol v hlave nápad, že nahlas si denníkovať moje životné progresy. Ako som si v hentom článku napísala, že chcem sa každý deň učiť nové veci a čítať, cestovať, že by nebolo naškodu písať o tom, ako mi to ide a čo fajné som prečítala, videla, naučila sa a aj dajaké moje plytké materiálne túžby, čo mám momentálne v záložkách a očumujem, že kedy bude cena priamo úmerná mojej ochote investovať. I keď to zvyčajne končí tak, že idem kúpiť martensy a kúpim letenku a ubytko do Tel Avivu.

To čo denne robíme, čo čítame, na aké veci sa kukáme a celkovo ako si zvolíme naplniť náš voľný čas nás formuje. Asi najviac. Možno sa týmto dakto inšpiruje. Ale pšt, čítaj ďalej...

Som ten človek, čo...

Na najpopulárnejšej sociálnej sieti sa nám vyskytol taký nešvar, mexická vlna intimity, 5 faktov, ktoré o mne, o nej, o ňom neviete. Kedže v mojej povahe je pravidelné emitovanie podivínstiev priam zakódované (a preto už dávno všetci vedia, že som nášmu psovi v detsve dala celú čokoládu Deva), úplne chápem, prečo má táto reťazovka taký úžasný dosah aj napriek tomu, že iba možno polovica ľudu to miluje a druhá polovica napíše, že reťazovky neznáša, ale aj tak vám povie svojích päť. Prečo? 

Ako Stefan Sagmeister v jednej zo svojich kníh hovorí
"Everybody who tells the truth is interesting."
A nás stále bavia cudzie životy a pravdy. Takúto odvážnu generalizáciu som vrhla do hlbín internetu, samozrejme vidím len do hlavy svojej a isto sa nájde aj človek, ktorého nezaujíma nikto iný okrem neho samého, no podľa počtu faktov, ktoré som už na instastories prečítala o náhodných ľuďoch - asi tak 1525, súdim, že dačo na tom bude.  Kedže máme len ten svoj jeden život a obmedzený počet rozhodnutí a ich následkov, je zaujímavé dočítať sa podivnosti iných. Preto aj veľký hejter reťazoviek o sebe napíše, no predtým nám všetkým dá vedieť, že to vlastne neznáša. 

A kedže mňa baví všímať si na sebe všeliaké deviácie od normálu, poviem vám aký som človek. (Popravde, tento článok som mala rozpísaný ešte pred reťazovkou a prišiel mi veľmi vhod. Sú to také veci, ktoré som si za poslednú dobu na sebe uvedomila, že cink.)

Na skútri naprieč Terceirou

Čírou náhodou som sa rozhodla otestovať včera iMovie, že ako to funguje a tak som si vzala všetky videá z Terceiry čo som mala a veľmi náhodne a intuitívne som ich do seba nahádzala. Minividejko alebo aj príbeh dvoch #independentwomen, ktoré si prenajali jeden skúter a brázdili ostrov Terceira v ďalekom Atlantiku. Keby nebolo auta na konci videa, vyzeralo by to, že sme na celom ostrove samunké dve. Museli sme aj vyzerať dosť komicky, keď nás videla naša inštruktorka surfovania, povedala, že sme veľmi [kjut]. Ja si osobne myslím, že sme s tými helmami vyzerali ako také dve udatné kuriatka. Každopádne, ostrov na skútri je úplne iný pocit ako auto, cítiš všetko stokrát intenzívnejšie a keď už pocity sprostredkovať nemôžem, chcela som ukázať aspoň to aké magnificentné pohľady sa nám naskytli.

Ako som tak nahrala video a začala sa vŕtať v mojom youtube, zacnelo sa mi. Pozerala som svoje videá a sakra, kde sa podela všetka ta kreativita? Skoro úplne som prestala natáčať bežné radosti života a to ma moc mrzí, veď som si aj kúpila riadnu mašinu, aby som to mohla všetko dokumentovať. Keď som sa ďalej pitvala v týchto myšlienkach, došla som k záveru, klasickému, že moje veci pre mňa neboli dosť dobré, moje vysoké nároky ma stopli v tvorbe, totálne. No keď sa tak nad tým zamýšľam, riadna hlúposť, lebo tvorba videí v mojom živote sparkuje veľa joye, ako by povedala Marie Kondo a práve k tomu by som sa chcela tak nežne vrátiť. Robiť veci, čo ma bavia najviac napriek tomu, že s výsledkami nie som na 100% spokojná. Na blogu sa mi to už podarilo, ten ma baví stále viac a viac a život ma učí, že nemusí byť všetko dokonalé. A hlavne, menej je niekedy najmenej a viac a tak. A tak sa lúčim so slovami, že robte čo vás baví, len tak. Pá.

Airbnbíčko v Barcelone

O tom ako bolo na mojom barcelonskom airbnbíčku som už písala, ale to ako to tam vyzeralo, to úplne podčiarklo celý môj zážitok. Moje prvé airbnb u niekoho doma, poväčšine som cestovala s niekým po ruke a tak sme si prenajímali byty, no tentoraz sama z Lisabonu. Prenajímať celý byt sa mi vonkoncom neoplatilo, kedže už len samozné izby boli v Barcelone dosť drahé a tak som si vyhliadla pár izieb a náhoda padla práve na túto. To, že som si v tejto lotérii vylosovala práve takýchto kreatívnych a milých ľudí s toľkými spoločnými záujimami, bol veľmi príjemný bonus. Určite ak niekde cestuješ sám a chceš ísť na airbnb, izba u domácich je tým najlepším možným riešením, no samozrejme, treba si dobre vybrať.

6 miest, kde mi v Lisabone najviac chutilo

Tipy kde sa dobre naládovať, tých nikdy nie je dosť, zvlášť ak sú overené. Po roku života v Lisabone sa už cítim dosť etablovane, o to viac, že ma vyškolila i moja obľúbená alternatívna portuguesa, s ktorou som bývala, Joana. A tak si dovolím tvrdiť, že som už čo to v Lisabone pojedla a tuto predostieram 6 miest, kde mi najviac chutilo. Ak máte slabosť na ázijskú kuchyňu ako ja, prídete si na svoje. Japonsko, Čína a Vietnam na tanieri ako aj zmrzlina, ktorú si môžeš dať namiesto obeda alebo tajomstvo najfarebnejšieho obedu odhalené.

8 vecí, ktoré by si si mal na Montmartre všimnúť

V zásobárni fotiek ukrývam ešte kadečo a určite by som si tu rada zaznamenala aj tento lenivý výlet v Paríži, ktorý pozostával z plánu nič neplánovať a len sa tak vandrovať, vyšlo to priam dokonale. Kedže sme bývali na Montmartri (o tom asi ešte napíšem dakde), ďaleko sa nám odtiaľ ísť ani nechcelo a tak ako som písala, že Paríž bez ajfelovky je vlastne celkom fajn, bez Sacré Cœur by som si ho asi predstaviť nevedela, gýč ktorý ma roztápa. No Montmartre nie je len bazilika a pozlátko, všakže. Ale o tom ďalej...


Album dnešnej článkotvorby a taktiež hudba nášho parížskeho apartmentu

Summa-summarum 2017 [∑-∑rum 2017]

Presne pred rokom som sa zobudila v Lisabone u Laury v podkroví a počúvali sme nejaký poľský novoročný podcast, ktorý vraj poliaci počúvajú vždy prvého januára. Portugalská zima bola milosrdná a moje srdco plesalo spokojnosťou. V uplynulom roku som zistila, že život aj takto môže vyzerať a že človek si môže urobiť nových kamoškov aj na staré kolená 24 rokov. Duše, ktoré doteraz chodili po svete a boli mi veľmi podobné a ja som ich našla až stovky kilometrov od svojho či ich domova. Podobnosti našich životov a záľub boli občas desivo vysoké a ak si náhodou dakedy osamelý, tak vedz, že niekde na tom svete behajú aj ľudia, ktorých duša bije na rovnakej alfa hladine a možno len treba vyliezť zo zón komfortu, fyzicky a duševne. A dakedy len duševne.