(chaotické, rýchlo nabúchané do klávesnice v nekresťanskú hodinu, zároveň strašne surové a občas nelogické, úprimné)
Tesne pred spaním u mňa nastáva taký zvláštny jav. Ako keby sa mozog pripravoval na sny, zapína zvláštny mód reflexie nad svetom a sebou samou a tak rýchlo píšem, že…
Mám 24 a v spánku niekedy objímam veľkú plyšovú brokolicu.
Ako také malé dieťa. A myslím si, že je to úplne okéj. Teda najprv som si nemyslela, ale teraz už hej. Lebo čo je to dospelosť. Všetci ju hľadáme, imaginárny stav, kedy všetko bude v poriadku a život bude pod kontrolou. Od detstva chceme byť dospelí (kto povie, že nechcel tak klame) a roky plynú, dostaneš občiansky, zmaturuješ. Si už teraz dospelý? Absolutne sa tak necítiš, však? Asi ešte treba kúsok počkať, veď tí o 5 rokov od teba starší vyzerajú, že už sú dospelí. Tak čakáš a je tu koniec vysokej školy, alebo teda dajme tomu máš 24. Si už dospelý? Som už dospelá? Pýtam sa kamarátov, či oni už sú, lebo ja neviem.
Pozorujem okolie, ľudí starších odomňa. Niektorí tú dospelosť nenašli veru ani v pokročilom veku.
Podľa mňa osobne dospelosť ani neexistuje. Od istej chvíle proste existujeme už príliš dlho, teda presne vymedzený čas – náš vek no a nikdy ju nenájdeme, pretože nie je.
Pretože kúsky z nás sú stále tými zraniteľnými deťmi, ľudskými mláďatkami, čo len hľadajú objatie. Kúsky, ktoré dakedy nemali problém osloviť akéhokoľvek rovesníka či “dospelého” v akejkoľvek situácii. Úprimné kúsky. Nikto nie je tak úprimný ako malý človek, čo na zemi ešte neexistuje tak dlho. Ešte nevie, že za úprimnosť sa spoločensky trestá viac ako za klamstvo.
Tie ostatné kúsky z nás sa musia starať samy o seba, lebo už na tejto planéte existujú tak dlho, že sa o nich nikto iný starať nebude. Lebo skrátka skúšobná doba uplynula a teraz si ži život naplno. So všetkým. S daňami a zdravotným poistením. So zodpovednosťou.
A ty sa proste chceš len zachumlať do paplóna a dať si kakao alebo sa aspoň na deň nezaoberať dopadom svojej existencie v tomto spoločenskom ekosystéme. A tá dospelosť stále nie a nie prísť na pomoc.
Pod maskou vážnosti a serióznych fráz, titulom pred menom, ovešaní pojmami sťa vianočné stromčeky, škrtáme dni v kalendári ako keby sme na niečo čakali. Ako keby po 626254 iksku už príde dospelosť a potom hurá, vyrieši všetko za nás.
Sú dospelosťou tie nánosy cynizmu, ktorými sa nám ako cukrovou vatou oblepili ústa? Je cynizmus cukrovou vatou dospelosti? Je dospelosť to naše toľko krát zranené ego, ktoré si za pomoci malých sklamaní buduje vekom solídny múr?
Neviem, ale myslím, že každý z nás má svoju plyšovú brokolicu, ktorú v noci objíma. Či už naozaj alebo len mentálne.
A ak niekto z vás tú dospelosť už našiel, tak mi prosím povedze, kedy ju mám očakávať, nech sa stihnem načančať a pripraviť kávu čaj.
Ja myslím, že taká tá naozajstná dospelosť existuje, no nie je pre každého. Poznám ľudí, u ktorých niet pochýb, že dospelí sú a tá detská duša sa z nich akosi vytratila. Sú to presne tí ľudia, ktorí krútia hlavou pri nejakej infantilnosti, ktorá sa ti páči a ktorá \“už k tvojmu veku predsa nepatrí\“ a sypú zo seba životné múdrosti ako napríklad: \“veď počkaj, keď aj ty raz budeš (doplň si podľa seba)… Osobne by som nerada prišla o kúsok z toho detského (možno trochu naivného) sveta, aby som sa nemusela stať takýmto človekom. A dospelosť podľa mňa ani tak nesúvisí s vekom.P.S.: ja pred spaním objímam plyšového hrocha, ktorý je hádam ešte starší než ja. Mám 21. Noačo 🙂
Opäť raz nesklamala. Milujem čítať tvoje články pretože je to niečo čím sa ja zaoberám vo svojej hlave a potom zistím, že nie som jediná a možem si o tom dokonca aj prečítať v takto krásne sformulovanom článku. ��
Pri čítaní tohto článku mám pocit, že niekto zhodou náhod rozmýšľa presne nad tými istými záležitosťami života ako ja, alebo moje myšlienky nie sú také osamotené, ako som si myslela. Každopádne som na túto tému chcela nafotiť prudko osobný fotoprojekt, keby som nebola taký introvert a povedala o tom niekomu �� Každopádne, neviem čo je dospelosť, s jej formami sa postupne zoznamujem, ale myslím si, že ju netreba brať príliš vážne. Stále verím, že aj veci ako nakupovanie potravín, výber nového domova či chodenie do práce sa dá vnímať radostným a trochu detským pohľadom.
Ako zástupca mužského pokolenia viem potvrdiť, že u mužov sa dospelosť nevyskytuje alebo sa muži obdobia v ktorom príde spravidla nedožívajú. 😀
Pokojne stráv viac času počas neskorých hodín nočných pretváraním tvojej reflexie na takéto články. Ja som tak nedávno nahlas s niekým premýšľala, že keď som mala 15, myslela som si ako s vysokou školou príde vlastný byt, vlastný život, osamostatnenie sa. No teraz si nemyslím, že najbližších 5 rokov by to malo prísť. Je to paradox, ako chcú byť všetci vždy rýchlo dospelí a samostatní a s vyšším vekom zisťujú, aké to bolo fajn mať -násť a nemusieť sa starať o všetky tie povinnosti, ktoré život prináša. Brokolicu neobjímam, objímam pandu. A je mi to jedno, nech si myslí kto chce, čo chce. 😀
hej možnože máš pravdu a tiež to, že to nesúvisí s vekom, ale to potom podľa mňa ani nie je dospelosť, ale že.. no neviem to pomenovať, ale dospelosť nemusí nutne znamenať zbavenie sa detskej duše, dúfam. nech žijú plyšové vymoženosti 😀
ja ďakujem, cudzie hlavy v článkoch a cudzie hlavy v komentároch nám dávajú najavo, že v tom nie sme samy : )
joj ten fotoprojekt by ma zaujímala krásne si to napísala, toto o dospelosti, až ma dojalo a aj sa o to snažím : )
Miro 😀 ty si taký! ale som sa zasmiala moc 😀
občas si to už nahrávam, že na čo v noci myslím :Dhej lebo to ti nikto keď si decko nepovie, že o dospelosť sa musíš nejako aktívne pričiniť a že to samo veru nepríde 😀 inač veľká sranda koľko ľudí objíma všeliaké zvieratká a všeličo po nociach, aspoň si už nepripadám takto divne moc, lebo tá veta s brokolicou bola ústredná téma a ňou to všetko začalo, vlastne celý článok 🙂
Podľa mňa dospelosť začína vtedy, keď sa namiesto bolesti u zubára začneš báť účtu u zubára.
Podľa mňa prichádza dospelosť niekedy v tom období, keď človek stratí ilúzie o tom, aké je všetko ľahké a jednouché (napríklad to samostatné bývanie a podobne).
krásne
úplne som sa posledné dni nam tým zamýšľala, že asi hej, že toto. aj vždy keď idem nakupovať potraviny na to takto myslím 😀