Are You What You Wanna Be?

Konečne som sa i ja dožila kúsku voľna, ale fakt je to iba taký kúštičok. Taký miniatúrny výkrik do tmy oddychu. Momentálne už pol dňa refrešujem MAIS a čakám na výsledky najväčšej udalosti semestra, čiže zápočtu z matiky. Miestami je to napínavejšie ako bársaká brazílska telenovela, čo si budeme hovoriť.
Another motýlie stádo, ktoré mi šarapatí v žalúdku je spôsobené faktom, že od podania prihlášky na erazmusy uplynuli už temer tri týždne. Tri. Ešte asi jeden oh! Rozkrájam sa od nervozity, držte palec!
Čo ma zaujalo:
- oku lahodiace
- veľmi trefné až smutné ako veľmi (dík Biskit)
- veľmi kvetinkové a absolútne nepotrebné
- video pre IT zainteresovaných, som odpadla (dík Juraj)
- žeriem nový album od Fosterákov!
- do kolien ma dostáva aj lineup Orange Warszaw festivalu a keď poskúškujem na prvé termíny, ja tam proste pôjdem, lebo Floooreeencee!


Priamy link na vecičku/Get the dress:

Let me talk about - Bloggerské dúhy a nedúhy

Už dlhšie asi štyri roky pozorujem tento náš česko-slovenský blogový svet {vraj blogosféra je hnusné slovo,ale iné pomenovanie už nemám v zálohe}, a ako správna blogerčička s antropologickými sklonmi, čo-to som už aj vyobservovala. 

Na úvod vás však musím upozorniť, že sú to moje viac ako subjektívne názory, ktoré nemusia byť kompatibilné s vašimi. Nevycucala som si ich však z prsta, článok mám rozpísaný, odstatý, premyslený a vyležaný už nejaký ten piatok, čiže možno na tom i niečo bude. Popravde ležal tu v konceptoch skoro rok! Snažila som sa písať ako ultimate polopatista, tak snáď sa pochopíme. Každopádne, som zvedavá na váš názor a príjemný nadhľad vám želám!

505.

Posledné dní mi bežia rýchlosťou priemerného Higgsovho bozónu, no predsa sa našlo 15 minút medzi dukátovými buchtičkami a prednáškou, aby som vás tu mohla vizuálne obšťastniť  mojim virtuálnym pseudoleporelom zo života kybernetičky. Posledný týždeň bol riadne hektický, stihla som dekrementovať moje IQ o tridsať bodov, programovať 4875 hodín in a row (preháňam as usual) ba aj presťahovať polku izby. No a kedže vám píšem z klávesnice, kde ak chcete napísať P, musíte prekonať hranice vlastnej trprezlivosti a ja ju ešte dnes potrebujem, porúčam sa a pekný zvyšok pondelka prajem.

Fluorescent Adolescent.

O budúcnosti:
Poslednou dobou prispievam pomenej, no takú peknú message som dostala, že som musela už niečo vyplodiť. Aj tie priority sa zas posunuli o krok ďalej, lebo tak... Ak raz človek nemá istotu a sebavedomie, ani 4875 vínnych praliniek mu ju nevyčaruje, že? Po krátkej odbočke sa z vôd umeleckých vraciam nazad na cestu za vyšším vzdelaním, ktorá mi teda ide podstatne lepšie ako to druhé. Okrem toho, klavesnica mi horí od premotivovanosti, píšem totižto motivačné listy pre erasmusy, držte palce! Ak toto výjde, umriem šťastím, ak nie tak sa hodím o zem asi, ale najskôr sa nestane nič. Každopádne je to topic nr. 1 teraz pre mňa.

O dnešku:
Dnes idem fotiť Killing the Antibull, ak ste z Košíc a pociťujete deficit umeleckého vyžitia, určite sa zastavte na kus performance do Déžavú!

O včerajšku:
Človek by netušil, koľko vzruchu spôsobia kytky na hlave. Podobné pocity mnou zmáhajú ako i slečna z blonďavého vesmíru opísala. Aké jednoduché je v týchto zemepisných šírkach vychýliť ľuďom v trolejbuse zraky z ich bežných rovnovážnych polôh ala pohľadu do blba či do zeme. Niekedy by ma to trápilo možno aj, no teraz sa už len pousmejem a slečnám čo si nás pri fotení v parku skúmajú na prednej kamere pekne zamávam, však mám dajakú francúzsku výchovu [ako by povedala bývalá triedna na strednej, pozdravujem].
A nabudúce ešte väčšie kytky!