Život už tak zariadil, že som sa v 2018 (nedávno) ocitla v milovanom Lisabone a život zariadil aj to, že som sa prvé tri noci zobúdzala v izbe, z ktorej som pred rokom a pol zamierila domov na Slovensko, poviem ti bolo to také divné déja-vú, bolo mi to celkom prirodzené aj neznáme zároveň, no to konieckoncov celý týždeň. Ale dnes chcem o inom, že aj airbnbí som si v Lisabone vyskúšala, lebo na zvyšné dni som chcela zakúsiť opäť portugalskú slobodu a tak som si prenajala izbicu v jednom z mojích najmilších susedstiev - v Graçe. Samozvaný profesionál na lokality, čo ti budem hovoriť.

No dobre, moja premotivovaná goodreads challenge mi nie tak úplne vyšla, ale ani 63 zas nie je že prehra roka, i keď aj to môže znieť trochu premotivane (veď ty tie knižky vôbec nemôžeš vnímať - vnímam), no ak to niekoho prinúti vziať čo i len o knižku naviac do ruky za rok, misia splnená. Alebo viac knižiek do tramvajok. (O mojej tramvajkovej mantre som sa ešte nezmienila všakže, alebo aj jediný čas na čítanie počas života pracujúceho študenta/študujúceho pracanta je 40 minút komútovania za deň a aj to prináša aj takéto následky počtové, dá sa to. Vyčísené - 22 kníh za štyri mesiace vo svete pracujúcich, ale musím sa priznať, že som si občas ukradla aj nejakú tú sobotu alebo nejaký ten večer vo vani len pre knihu). 

Tento playlist som v istej miere mala schovaný už v zásobe, ale ok_tó_ber sa mi doslova núka aby som seba sa a aj iné ženské (alebo bárskoho) namotivovala takým girlpower playlistom plným mnohého kriku pre kadečo a trošku nehy a tak celkovo ideálne ovzdušie na rána plné hmly, trochu to prekričať. Taktiež vhodný k sobotnému upratovaniu.

Dnešný gloomy výhľad z nášho kanclíku ma úplne vniesol do jedného jedinkého gloomy dňa v Lisabone (lebo tam svieti slnko 364 dní z 365 v roku), keď som išla hanblivo (ja tu vlastne ani vôbec nie som nevšímajte si ma) fotiť moju obľúbenú vlakovú stanicu. Lebo je tak trochu vesmírna, z inej planéty alebo iného tisícročia a aj keď nikam necestuješ, oplatí sa prísť pokochať a keď nič, tak aspoň tu kukaj.

Vďaka nedávnemu náletu na knižnicu a zisteniu, že si môžem naraz požičať až 10 kníh, som sa v septembri vyšplhala až ku číslu 6, čo sa dúfam v nadchádzajúcich zimušných mesiacoch ešte zvýši, aj keď neviem neviem či tá moja challenge je reálna, ale veď ešte sa ani nezačalo poriadne stmievať, ktovie.

V mojej milej Budapešti sa mi ešte za tie roky ani raz nepodarilo zdokumentovať airbnbíčka, kde som sa ocitla a tak som si to teraz vynahradila riadnym fotospamom, lebo som ešte doteraz očarená, že kde sme sa to dostali. Výber prebehol celkom na poslednú chvíľu a aj samotná Budapešť bola rozhodnutím zo dňa na deň a preto som prekvapená, že čo sa mi to podarilo uloviť. Byt patril herečke Alex, ktorá nám ho nechala tak ako je a my by ste tam najradšej ostali ešte aspoň tak milión dní.

 

Lebo o Porte som toho veľa nepublikovala tuto na blogoch a predsa skvelé bolo, farebné a do kopca, plné paštelov a kachličiek, pouličných umení a nečakaných koncov a tak aspoň malý fotoreport z toho, čo sa z externých diskov ešte nevyšúchalo a lebo sediac vo svojom vlastnom stereotype spomínam, že dakedy aj takto mi bolo.

Som sa zamyslela dnes počas komútovania do školy zamestnania školozamestnania, že už mi to ťahá veru na štvrť storočnicu a že minule v nemenovanom košickom hipstadoupěti mi skoro nenaliali víno a v inom po mne pýtali občiansky a že pred jednými dverami v tomto meste visí aj moje meno a že som vlastne celkom veľká ale keď sa seba zadívam z vtáčej perspektívy v mojej hlave ako si kráčam s batôžkom na chrbte alebo takto vo vyfarbenom aufite s modrými nehtami, no nečudujem sa, že to vzbudzuje podozrenie. Aj keď podľa mňa nie až na hranách zákona, ale každý máme zjavne nastavené vnímanie vejárikov pod očami inak. Čo som tým vlastne chcela povedať je, že sa posledné dni tuho zamýšľam, či by malo oblečenie reflektovať koľko mám rokov alebo kto som a či moje oblečenie reflektuje aspoň kto som, ak už nie koľko mám rokov.