Je štvrť na dva ráno novozélandského štandardného času, pripravujem si obhajobu mojej písomnej práce k dizertačnej skúške keď tu zrazu...  Otváram blogger! V ušiach mi hrajú Hebridy a v hlave sa zišli všetky myšlienky sveta naraz. Je to trochu vzrušujúce, otvoriť starý známy wysiwyg editor. Ako keď nájdeš dávno stratenú pomádu v tej bunde, čo visela v skrini až príliš dlho, ak vieš, čo tým myslím. Vedľa mňa na posteli leží Michaela a pozerá Upírske denníky asi tak tristoosemnástu časť, jediná istota života v karanténe na Zélande. Keby som nerobila prezentáciu a nepísala tento článok, isto by som aj ja zaháňala úzkosti a stres pri šestosiedmej časti Shameless, ale tak nedá sa všetko odrazu, vieš. Čítala som, že multitasking fyzicky poškodzuje mozog a to si teraz nemôžem dovoliť a jednak už aj teraz dosť riskujem.

Okéj musím sa priznať, že tieto fotky som nafotila ešte v apríli a odvtedy moje bývanie prešlo ďalšími markantnými zmenami jednak aj pod vplyvom mojich minimalizačných nálad, no považujem za dôležité dať si sem aj tento krok vo vývoji môjho hniezda, aby sa to potom dalo porovnať. Takže neskoro ale aspoň. A lebo od Bývania 2.0 boli urobené isté životné rozhodnutia, ktoré nemožno opomenúť a síce:

Mám svoju vlastnú pristávaciu dráhu posteľ! Normálne letisko, štyri nohy - žiadne rozkladačky, no nevieš si predstaviť ten pocit, čo som pol roka spala na rozkladacom gauči pre pol osoby, ktorý mal asi tak 40 rokov a moja doktorandská chrbtica na ňom noc čo noc robila harakiri. Niekedy sme na ňom spali aj dvaja, ups. Bol to síce sled agonických rozhodnutí, nájsť a vybrať posteľ, nájsť a vybrať rošt, nájsť a vybrať matrac, nájsť a vybrať peniaze a rozlúčiť sa v jednom kliku zeleného tlačítka s veľkým obnosom ťažko vyklikanej prvej výplaty. Matrac bol ale najväčšia mentálna bolesť. Je dosť tvrdý? Nie je primäkký? Predavač ma ubezpečil, že toto je najtrvrdší aký majú, ale naozaj? (Teraz som si spomenula, že na Cypre mali Museum of Struggles, tak som sa nachvíľu zamyslela nad svojím vlastným múzeom of struggles...) Povedala som si tiež, že treba investovať, lebo na posteli strávim tretinu dňa a to nie je málo a že spánok je dôležitý bla bla car. A tak za naj investíciu môjho wannabe dospeláckeho života považujem určite posteľ. Samozrejme, to že si posteľ kúpiš neznamená, že je všetko vyriešené, alebo aj o tom, ako som sama montovala toto hebedo a kladivovala susedom do 21:59:59, s ktorými som mala už beztak naštrbené vzťahy, možno niekedy inokedy. Alebo o tom, ako to moje super montovanie bolo fakt mega až o dva týždne sa mi posteľ rozpadla a musela som volať stolára. Fakt v pohode ináč. Museum of struggles.

Cítim sa trochu mimo a neviem kde je problém. Ale nie že mimo mimo, všetko je v podstate okej, život beží, len som tak trochu posunutá. To je presne to slovo, čo na mňa raz niekto použil a teraz si myslím, že dokonalo vystihuje to, ako sa cítim. Nedobre. Ani tak ani tak. A tak hľadám riešenia tam, kde nie sú a ja si myslím, že sú a teda rozhodla som sa obmedziť. Od dnes nech som obmädzená.

Kapsulový šatník. Nič nové pod slnkom a ani som si nemyslela, že k tomu smerujem. Nepovedala som si jedného pekného dňa (vlastne to bola jedna hodina ráno), že idem si urobiť kapsulu. Len to začalo tak, že som po dlhých týždňoch nespokojnosti nevedno s čím začala vyťahovať veci zo skrine a radikálne som sa zamyslela nad tým, že tam ešte stále trčia veci, ktoré nenosím, nechcem nosiť, ale zároveň cítim povinnosť ich nosiť, keď už tam sú. Dáva to zmysle? Podľa mňa vôbec, ale popojedem. Ber v úvahu, že som si odkukala celú sériu upratovania života s Marie Kondo a aj tak to na mňa nezabralo až tak ako dnes v noci.

Takže som tak vytriedila celú skriňu a na štendri v izbe som si ponechala to, čo by som chcela nosiť a čím by som sa chcela vyznačovať. Kukám na to. Medzitým som našla obriu hnedú asi kávovú škvrnu na kašmírovo vlnenom svetri Jil Sander, zdesila som sa, a tak medzi týmto psycho stavom o druhej ráno ešte ručne periem sveter a predtým drhnem umývadlo, aby sa ten sveter nezašpinil ešte viac.

A tak je zrazu už tak pol štvrtej ráno a ja kukám na to, veď to je čistá kapsula! A je to teda riadne temná kapsula to ti poviem. Nejako som na dvadsať5ku dozrela do temnej vlny a do popuku napchala môj prvý remix bag. A ešte vyradila tak sto vecí, ktoré zajtra pridám aj na môj malý sekáč. Nemožno všetko zverovať korporáciám a na swapy už neverím. Optimizmus strieda skepsa a svet je zasa v rovnováhe.

To, či toto bolo riešenie môjho neexistujúceho problému sa dozvieme až po čase, prirodzene. Keď snáď konečne dám svoj shit together a budem zasa tvorivá a aktívna na poli kreatívnom, budem to dávať za vinu tejto noci svätojánskej. Lebo ono vraj niekedy leží riešenie fakt niekde úplne inde, ako problém, takže ostávam pozitívna, že toto nočné vyčíňanie na dačo bolo a do diára značím jedno slovo v kapitálkach - KONZISTENTNOSŤ.

Ani neviem prečo som z airbnbíčok vo Viedni mala tak trochu strach. Ono stále je to strach a v tomto prípade sa zasa vyplatilo dať na nie príliš pekné fotky, ktoré sa v realite pretavili do omnoho lepšieho zážitku. Teda mali sme iba jednu izbu v byte nejakej viedenskej arty party divošky, no estetika jej života a samotná obrovitánskosť našej izby boli značne zaujímavé parametre rovnice cena_kvalita.

Kažuálne a kauzálne blogovanie je to, čo mi ide najlepšie a tak náhodne vsúvam autfit a do toho politické peripetie, krízy aj kolízie. Ono to malo byť pôvodne iba o politike, no potom sa ozvalo volanie divočiny blogočiny a spomienka na časy inscenovaných módnych divadielok pred objektívom vyústila v hentaké snúbenie sa volieb s adidas estetikou. No ale nie o tom som chcela, iba som tu dnes chcela napísať, že choď voliť a tak, ešte stále to stíhaš. U nás volíme dnes a Portugalci a iní volia zajtra, dakto včera. Môj plagátik hlása portugalské heslá, lebo som ešte stále srdcom portugalka. Ostatné košické persóny s volebnými plagátikmi z projektu, za ktorým stojí samotný Wolfgang Tillmans si kukni tu ak chceš. No a za to, že sa tento vizuálny aktivizmus dostal aj na našu planétu Košice vďačíme večnému aktivistovi Nikolasovi a jeho mentálnej militantnosti.

Píšem po osemsto rokoch článok a napadne mi slovo suvenír. Nie je to náhoda, chcela som sa zamyslieť nad tým aké veci si človek typu ja nosí z výletov. A tak píšem souvenirs suveníry a že aké funky slovo. Synonymický slovník hovorí, že suvenír je dar. Pozornosť. Podarúnok. Prezent. Magnetky sú pre mňa mŕtve už niekoľko rokov, kamošom a rodine nosím jedine miestne čokošky. Čo si však človek typu ja prinesie sebe? Trošku to definuje aj to, aké miesta som navštívila a tento chudáck perex by som len ukončila tým, že -- ukáž mi tvoje suveníry a ja ti poviem kto si!

Život už tak zariadil, že som sa v 2018 (nedávno) ocitla v milovanom Lisabone a život zariadil aj to, že som sa prvé tri noci zobúdzala v izbe, z ktorej som pred rokom a pol zamierila domov na Slovensko, poviem ti bolo to také divné déja-vú, bolo mi to celkom prirodzené aj neznáme zároveň, no to konieckoncov celý týždeň. Ale dnes chcem o inom, že aj airbnbí som si v Lisabone vyskúšala, lebo na zvyšné dni som chcela zakúsiť opäť portugalskú slobodu a tak som si prenajala izbicu v jednom z mojích najmilších susedstiev - v Graçe. Samozvaný profesionál na lokality, čo ti budem hovoriť.

No dobre, moja premotivovaná goodreads challenge mi nie tak úplne vyšla, ale ani 63 zas nie je že prehra roka, i keď aj to môže znieť trochu premotivane (veď ty tie knižky vôbec nemôžeš vnímať - vnímam), no ak to niekoho prinúti vziať čo i len o knižku naviac do ruky za rok, misia splnená. Alebo viac knižiek do tramvajok. (O mojej tramvajkovej mantre som sa ešte nezmienila všakže, alebo aj jediný čas na čítanie počas života pracujúceho študenta/študujúceho pracanta je 40 minút komútovania za deň a aj to prináša aj takéto následky počtové, dá sa to. Vyčísené - 22 kníh za štyri mesiace vo svete pracujúcich, ale musím sa priznať, že som si občas ukradla aj nejakú tú sobotu alebo nejaký ten večer vo vani len pre knihu).