Free Lines Arrow ♥ D.

Taborri.

O niečoviac ako tri týždne balím švestky a musím sa priznať, že ma chytá mierna panika. Celý tento úlet riešim už pomaly od apríla, no ono si to tak človek neuvedomuje, pokiaľ sa príbeh portugalskej ulice odohráva len na papieri. Teoretické roviny sa zhmotňujú do letenky a vlastnej chyžky a mňa sčasunačas (keď to najmenej čakám) prepadávajú myšlienky typu:

Čo si si to zasa vymyslela?
„Bolo ti to treba?“
„Fakt debilné nápady máš niekedy...“

Za nevinným študijným pobytom sa skrýva toľko mentálneho i fyzického úsilia, že by sa z toho jedna slabá povaha aj poskladala. Do kocky. Lebo to je tak... Niekto zbiera pokémonov a niekto podpisy. Teraz keď s kybernetom zbierame už tie posledné napojslednejšie, tie do individuálneho študijného plánu, každý jeden ma teší viac ako sto pokémonov. Každý jeden formuje naše budúce študijné patálie do čoraz lepšej podoby. A potom si k tomu všetkému ešte predstavím portugalské oceánomore, kachličky plus nekonečné teplo a hladiny skepticizmu narážajú na dno svojich síl. Ojoj! 


Let It Happen + Q&A.

Slnečné dni, ktoré pozorujem spoza okna výdajne radosti občas prestriedavam takto. Pod Tatrami Barancom. Košický smog strieda vysokohorské zdravie v molekulách kyslíka a polohovateľnú stoličku nepolohovateľný trávnik pred našou chyžou. Monitor supluje Kundera a na mejkap ani nepomyslím. Prírodné divadlo naberá mnoho podôb a nejeden augustový večer môže skončiť i filozoficky. Zamýšľajúc sa nad našou významnou bezvýznamnosťou, mliečna cesta nikdy nebola jasnejšia...