V Izraeli sme mali hneď dve ubytká. To prvé nestálo za reč, bolo to len dvojdňová záchrana pred tým, než sa uvoľní dom snov. Často tu zvyknem písať, že aj ubytko je pre mňa integrálna súčasť cestovania, hlavne ak idem pobudnúť dlhšie. Samozrejme, až tak to nehrotím, čo financie a ponuka dovolí, ale tentokrát to bol priam splnený sen.

Vysoká škola, 5 rokov života, ktoré podstatne formovali moju osobnosť. S odstupom leta reflektujem na seba ale aj na esej, ktorú som takto tesne pred koncom univerzitnej epopeje napísala na jednom humanitnom predmete a tak čítam medzi riadkami, dokonca aj svojimi vlastnými. Čítaj aj ty.

Katsushika Hokusai
The Great Wave off Kanagawa (神奈川沖浪裏 Kanagawa-oki nami ura)

Po dvoch mesiacoch si môj mozog žiada rekapitulácie. Je to trochu náročné, bolo toho tak veľa, že už ani neviem čo. Zásadné mesiace, výstupy, ľudia, príbehy, emócie, diplomkové písačky. Teraz som sa trochu zastavila, vysadla na prestupnej stanici a pozorujem, že čo sa stalo a aké zmeny to na mne zanechalo.

(chaotické, rýchlo nabúchané do klávesnice v nekresťanskú hodinu, zároveň strašne surové a občas nelogické, úprimné)
Tesne pred spaním u mňa nastáva taký zvláštny jav. Ako keby sa mozog pripravoval na sny, zapína zvláštny mód reflexie nad svetom a sebou samou a tak rýchlo píšem, že...

Mám 24 a v spánku niekedy objímam veľkú plyšovú brokolicu.

Ako také malé dieťa. A myslím si, že je to úplne okéj. Teda najprv som si nemyslela, ale teraz už hej. Lebo čo je to dospelosť. Všetci ju hľadáme, imaginárny stav, kedy všetko bude v poriadku a život bude pod kontrolou. Od detstva chceme byť dospelí (kto povie, že nechcel tak klame) a roky plynú, dostaneš občiansky, zmaturuješ. Si už teraz dospelý? Absolutne sa tak necítiš, však? Asi ešte treba kúsok počkať, veď tí o 5 rokov od teba starší vyzerajú, že už sú dospelí. Tak čakáš a je tu koniec vysokej školy, alebo teda dajme tomu máš 24. Si už dospelý? Som už dospelá? Pýtam sa kamarátov, či oni už sú, lebo ja neviem.
Pozorujem okolie, ľudí starších odomňa. Niektorí tú dospelosť nenašli veru ani v pokročilom veku.

Podľa mňa osobne dospelosť ani neexistuje. Od istej chvíle proste existujeme už príliš dlho, teda presne vymedzený čas - náš vek no a nikdy ju nenájdeme, pretože nie je.

Pretože kúsky z nás sú stále tými zraniteľnými deťmi, ľudskými mláďatkami, čo len hľadajú objatie. Kúsky, ktoré dakedy nemali problém osloviť akéhokoľvek rovesníka či “dospelého” v akejkoľvek situácii. Úprimné kúsky. Nikto nie je tak úprimný ako malý človek, čo na zemi ešte neexistuje tak dlho. Ešte nevie, že za úprimnosť sa spoločensky trestá viac ako za klamstvo.

Tie ostatné kúsky z nás sa musia starať samy o seba, lebo už na tejto planéte existujú tak dlho, že sa o nich nikto iný starať nebude. Lebo skrátka skúšobná doba uplynula a teraz si ži život naplno. So všetkým. S daňami a zdravotným poistením. So zodpovednosťou.

A ty sa proste chceš len zachumlať do paplóna a dať si kakao alebo sa aspoň na deň nezaoberať dopadom svojej existencie v tomto spoločenskom ekosystéme. A tá dospelosť stále nie a nie prísť na pomoc.

Pod maskou vážnosti a serióznych fráz, titulom pred menom, ovešaní pojmami sťa vianočné stromčeky, škrtáme dni v kalendári ako keby sme na niečo čakali. Ako keby po 626254 iksku už príde dospelosť a potom hurá, vyrieši všetko za nás.
Sú dospelosťou tie nánosy cynizmu, ktorými sa nám ako cukrovou vatou oblepili ústa? Je cynizmus cukrovou vatou dospelosti? Je dospelosť to naše toľko krát zranené ego, ktoré si za pomoci malých sklamaní buduje vekom solídny múr?

Neviem, ale myslím, že každý z nás má svoju plyšovú brokolicu, ktorú v noci objíma. Či už naozaj alebo len mentálne.

A ak niekto z vás tú dospelosť už našiel, tak mi prosím povedze, kedy ju mám očakávať, nech sa stihnem načančať a pripraviť kávu čaj.

Hovorí sa o tom štokholmskom, berlínskom a kadejakom, ale málokto spomenie to lisabonské. Kedže som v lisabonskom metre za ten rok strávila neprimerane veľa času, v istom bode som ho začala navštevovať cielene. Cielene za účelom zdokumentovať moje vizuálne najmilšie stanice. Bola by škoda, keby sa to stratilo v nekonečne môjho tumbleru, a tak hádžem.

Až teraz takto v nedeľu podvečer som si uvedomila, že vlastne vlastnúčko už končí február a ja som úplne zabudla na moje toto tu, produktivitové čekpointovanie. Ale nie preto, žeby som bola nejaká lenivá, práve naopak, tak som sa pohrúžila do všetkých tých aktivít, že blog mi niektoré dni ani na um nezišiel. Ale už som tu.

Pri výbere ubytka na výletoch sa snažím o to, aby už aj ono samotné bolo jedným zo zážitkov, na ktoré sa dopredu teším. Veď ostatne, ak by som chcela neosobnosť hotelovej izby, tak idem do hotela, či? Samotný výber beriem veľmi vážne, minimálne tak vážne ako výber knižiek v knižnici. Výsledné bydlo je tak zložitou nelineárnou funkciou viacerých premenných a to
- lokalita
- cena
- fotky
- intuícia
- cena voči lokalite
- cena voči ponúkanej izbe či bytu
- trošinku aj estetika prostredia, jasné, ideš tam iba spať, ale ak si môžeš vybrať, určo si aj ty vyberieš  estetickejšiu možnosť ak to nezasahuje moc do finančného limitu (a vidíš o tom som hovorila, nelinearita človečiny a rozhodovania)
- recenzie od iných ľudí
- to niečo navyše

Pre nadšencov krásna ako som ja sa blízko Tel Aviv v meste Holon nachádza Dizajnové Múzeum. Easy, povieš si. Aj my sme si povedali, easy a že určite tam chceme ísť, nech to stojí čo to stojí. Ono človek si uvedomí až na mieste, že to nie je také jednoduché keď ti naplánovaná trasa zlyhá, pôvodná zastávka neexistuje a nemáš net v mobile (alebo aj megabajt za 16247€ všakže), keď všetko je v hebrejčine, aj keď na internetoch písali, že je to tu paralelne v hebrejčine, arabčine a angličtine - no jasné! Všetky autobusové zastávky majú poriadky po hebrejsky, čiže keď ich čítam ja, tak je to asi “dhshgdhsjsjdbdbehmechbuch”. Potom niekde nasadneš a vystúpiš o 2526 km inde ako máš, ale aj také si treba vyskúšať. S trochou snahy napokon všetko dobre dopadne, väčšinou.

Ja osobne som bola ohromená, že aké múzejko to majú v takom meste, i keď je to nalepené na Tel Aviv, nie je to Tel Aviv, takže vcelku zaujímavosť a potom ako vstúpiš (hej hej hneď potom ako ti skontrolujú tašku či si neprišiel v mene viery či neviery rozflákať dizajn na framforce) už len kukáš hore dole doprava doľava na tie línie a vlnky a nechápeš.

K dizajnu vnútri, expozícia bola venovaná izraelskej ikone Ronit Elkabetz, jej šatníku a životu, čo bolo pre mňa celkom nové, kedže som nemala šajnu kto to bol. Dozvedeli sme sa, že Ronit zomrela na rakovinu pred dvoma rokmi a táto výstava bola venovaná jej pamiatke. Zvláštne, zamyslela som sa tak nad tým, čo tu po nás ostáva a ako nás to definuje. Po Ronit ostalo množstvo šiat a vecí, fotky ako sedí na záchode a užíva života, jej nedokončené navrhované šaty, veľa myšlienok. Prinútilo ma to premýšľať nad sebou semou, akými vecami a myšlienkami sa obklopujem, ako ma to definuje, chcem to takto?