V mojej milej Budapešti sa mi ešte za tie roky ani raz nepodarilo zdokumentovať airbnbíčka, kde som sa ocitla a tak som si to teraz vynahradila riadnym fotospamom, lebo som ešte doteraz očarená, že kde sme sa to dostali. Výber prebehol celkom na poslednú chvíľu a aj samotná Budapešť bola rozhodnutím zo dňa na deň a preto som prekvapená, že čo sa mi to podarilo uloviť. Byt patril herečke Alex, ktorá nám ho nechala tak ako je a my by ste tam najradšej ostali ešte aspoň tak milión dní.

 

Lebo o Porte som toho veľa nepublikovala tuto na blogoch a predsa skvelé bolo, farebné a do kopca, plné paštelov a kachličiek, pouličných umení a nečakaných koncov a tak aspoň malý fotoreport z toho, čo sa z externých diskov ešte nevyšúchalo a lebo sediac vo svojom vlastnom stereotype spomínam, že dakedy aj takto mi bolo.

Som sa zamyslela dnes počas komútovania do školy zamestnania školozamestnania, že už mi to ťahá veru na štvrť storočnicu a že minule v nemenovanom košickom hipstadoupěti mi skoro nenaliali víno a v inom po mne pýtali občiansky a že pred jednými dverami v tomto meste visí aj moje meno a že som vlastne celkom veľká ale keď sa seba zadívam z vtáčej perspektívy v mojej hlave ako si kráčam s batôžkom na chrbte alebo takto vo vyfarbenom aufite s modrými nehtami, no nečudujem sa, že to vzbudzuje podozrenie. Aj keď podľa mňa nie až na hranách zákona, ale každý máme zjavne nastavené vnímanie vejárikov pod očami inak. Čo som tým vlastne chcela povedať je, že sa posledné dni tuho zamýšľam, či by malo oblečenie reflektovať koľko mám rokov alebo kto som a či moje oblečenie reflektuje aspoň kto som, ak už nie koľko mám rokov.

L'Oro dell'Azzurro

Kvôli tejto galérke sme si skoro s Joanou vyrobili konflikt, lebo ja som chcela do nej, ona do parku a nakoniec osud tak zariadil, že sme boli aj tam aj tam a že galérka vôbec nebola oľutovaná, lebo náš ultimátny pocit počas korzovania monumentálnymi priestormi La Gallerie Nazionale, ktorý nám ostal by sa dal zhrnúť do slov, že najkrajší pocit z galérie ever. Neviem čím to bolo, či nekonečnými stropmi, svetlom alebo samotnou výstavou, pravdepodobne všetkým dokopy, ale bolo to výživné osvieženie v centre diania rozpáleného júlového Ríma.

Septembrové nedeľné melancholizmy by som to nazvala, tento playlist. Také pozastavenie sa nad faktom, že študentský život a život ako som zvyknutá mi nadobro skončil a že september v istom smere už nikdy nebude ako predtým, čo nemusí byť úplne zlá vec. Výživný audiomix mojich milých ako napríkad Breezeblocks, ktorú som počúvala celé fínske erazmovanie v knižnici pri študírovaní alebo Palehound, ktorý mi v ušiach hrával keď som sedávala na múriku v lisabonskom kampuse. Alice Phoebe Lou, ktorú mi slečna z Halmi dala zahrať viackrát, keď som tam sedela. Úvod Anglickej riviéry od Metronomy, ktorý som počula asi tak 653 krát.

A to si asi stále budem namýšľať, že leto praje knihám, no u mňa paradoxne až tak nie. V auguste som stihla iba štyri, čo nepovažujem za osobné zlyhanie, zas tak to nehrotím, ale potvrdzuje sa mi, že v zabehnutých rutinách a každodenných púťach električkami sa mi podarí prečítať omnoho viac. A tak som zvedavec, že ako to bude v septembri a či sa mi do konca roka podarí naplniť svoju šialenú challenge.

   

Občas sa i stane, že navštívim zákutia voľným okom neviditeľné, chodu bežného dňa vymykajúce sa a že to väčšinou nie je mojím pričinením. Napríklad táto výstava vo Východoslovenskej galérke v odľahlých priestoroch na Alžbetinej. Že umenie 19. storočia na východnom Slovensku, ktoré už nie je. Ja som inak dosť odveci, že toto dávam až teraz desať dní po skončení výstavy, ktorá tam bola od februára, ale nabudúce aby ste vedeli, že i na Alžbetinej vo Vé Es Gé to tiež miestami žije, nie že nie.